Pri správnom a unavenom postoji nesmieme zabúdať, že sa jedná o zrkadlové obrazy. Znamená to, že keď si nevieme udržať nadhľad, nedokážeme vôbec rozpoznať podľa spôsobu správania sa, o aký postoj sa v danom prejave jedná. Správanie sa v správnom postoji vždy vykazuje rovnaké preajavy ako to v unavenom. Keď sme raz unavení, absolútne všetko, čo robíme, je unavené, nech sa to zdá akokoľvek cnostné. Platí to aj naopak. Ak sme v správnom postoji, absolútne všetko, čo robíme, je správne, nech sa to javí akokoľvek kruté. Toto je veľmi dôležité. Keď raz stojíme pred zrkadlom, náš odraz robí úplne to isté ako my, však? No my si už prirodzene uvedomujeme, že je to vlastne všetko naopak.
Pripomeňme si, že jediný spôsob, ako môžeme rozpoznať tieto dva postoje sú vlastne motívy – pôvod nášho konania. V správnom postoji pôvod nášho konania je v zodpovednosti. Pokiaľ sa nám dejú zážitky, ktoré nám spôsobujú utrpenie alebo im jednoducho nerozumieme, vnímame tento dej ako otázku alebo hlavolam a hľadáme odpoveď, či riešenie. V unavenom postoji, ak sa deje niečo neprijateľné, je to pre nás útok z vonku, ktorý ohrozuje náš priestor, narúša naše hranice. Staviame sa v takom prípade do obranného postoja. Naša reakcia je obvinenie a všetky naše následné snahy smerujú k trestu narušiteľov za agresiu voči nám alebo nás za neschopnosť si poradiť.
Pokiaľ prijímame zodpovednosť, je pre nás prirodzené klásť otázky. Pokiaľ nevieme na otázky zodpovedať sami, nebojíme sa pýtať v okolí. Kladenie otázok nášmu okoliu je v podstate zdieľanie zodpovednosti. Delíme sa s hlavolamom, na ktorý sami nedokážeme nájsť riešenie.
Ako iste vieme, s vinou sa delí už oveľa ťažšie. V takomto prípade sa jej skôr snažíme zbaviť, aby sme sa vyhli trestu. Pri tejto snahe nám vôbec nejde o spravodlivosť ani o riešenie a už vôbec nie o pravdu. Každá aktivita vedie len k vyhnutiu sa trestu alebo aspoň o jeho zmiernenie. Keď rozhadzujeme vinu vôkol seba, nedá sa teda hovoriť o zdieľaní, ale skôr o strieľaní. Robíme všetko preto, aby sme zmiernili vlastné utrpenie a to aj za cenu rozloženia tlaku trestu na kohokoľvek, kto je na blízku.
Pri zdieľaní v správnom postoji sa pýtame tiež kohokoľvek, kto je na blízku, no pokiaľ nám nevie odpovedať, je pre nás samozrejmé, že presmerujeme pozornosť ďalej a nezdržujeme sa tam, kde niet riešenia.
Pri obviňovaní v unavenom postoji naopak nútime prijať vinu lapenú obeť, pretože sa bojíme, že sa nám nová možnosť už nepritrafí.
V prípade zdieľania je naša snaha korunovaná vyriešením problému a zaznamenaním skúsenosti, pomocou ktorej predídeme opakovaniu toho istého zlyhania.
V prípade obviňovania sa snažíme o vyhnutie sa trestu, či jeho zmiernenie a to nám berie pozornosť od poučenia sa. Preto táto cesta vedie k opakovaniam zlyhaní a tie nás opätovne unavujú a únava je proces rozkladu. Kam teda táto cesta vedie, si už vieme veľmi jasne uvedomiť.
Ak uznáme, že obvinenie je riešením situácie, naše ďalšie konanie bude napodobňovať správny postoj. Prijmeme vinu a budeme smerovať k trestu alebo vinu prehodíme, či rozdelíme na iných a trestu sa vyhneme, či si ho zľahčíme. Ocitneme sa v kolečku unaveného postoja. Odtiaľ niet úniku. Jestvuje len jeden spôsob. Pochopiť, že vina je sama osebe chorobou, prejavom únavy, teda nesprávneho postoja. Akékoľvek obvinenie, nech sa zdá akokoľvek logické, musíme nemilosrdne zavrhnúť. Namiesto obvinenia s použitím disciplíny a všetkých síl, čo nám ešte zostali nasadíme len zanovité priznanie, že TEJTO SITUÁCII NEROZUMIEME. Všetky sily preto sústredíme na riešenie. Tak sa pomaly, ale isto vyťahujeme do správneho postoja, kde nám vôbec nezáleží na tom, kto čo spôsobil, ale hľadáme spôsob, ako viesť tento jav k rozuzleniu.
Podobenstvo viny a choroby nám môže byť veľmi osožné. Predstavme si, že máme chrípku. To je proste choroba – únava. Pri chrípke kašleme, kýchame podobne, ako pri únave obviňujeme a posudzujeme. Tak, ako pri chrípke chránime svoje okolie od nášho kašľa tým, že si zakrývame ústa, rovnako aj pri obvinení šetríme svoje okolie a nestrkáme svoje preludy priamo pred oči prítomným. Rovnako, ako sa nám zdá zločinné zámerné šírenie choroby, skúsme prijať fakt, že rovnako zločinné je aj zámerné šírenie obvinení.
Musíme ich však priznať. Rovnako, ako u lekára musíme zakašľať, aby mohol posúdiť rozsah našej choroby, je dobré priznať svoje posudky, čo sa nám roja v hlave. Ukazujeme ich však svojim blízkym naozaj ako symptómy choroby a pýtame si návrhy riešení, ako sa ich zbaviť aj keď sa tie naše útoky týkajú rovno tých, ktorým sa s nimi priznávame. Pokiaľ sa s nimi zverujeme v snahe zbaviť sa ich, verte, že s nami budú ochotní zainteresovaní spolupracovať.
Ako sme si teraz ukázali, vina je v správnom postoji nedeliteľná. Je to prejav choroby a preto s ňou neslobodno vystavovať riziku svojich blízkych. Ihneď musíme v prípade obviňovania naše konanie zastaviť a sústrediť sa na hľadanie riešenia danej situácie, z ktorej obvinenie vyplynulo. Pri vyhľadávaní rady, teda zdieľaní zodpovednosti sa pokojne obraciam na všetkých, ktorí sú ochotní nás počúvať a pomôcť nám. Vôbec nie je nutné vyberať ľudí v správnom postoji, ktorých aj tak ako unavení nevieme rozpoznať. Rovnako ako pri ostatných chorobách sa starajú aj chorí, ktorí majú ešte dostatok síl o tých, čo už nevládzu, aj pri obviňovaní platí, že nám pomáhajú tí, čo nájdu dosť vôle na snahu poradiť nám.
V správnom postoji preto poukázenie na chybu je len úvodom k otázke, ako tú chybu môžeme napraviť. Pokiaľ to riešenie poznáme, ihneď ho predkladáme ako návrh a tým ponúkame vlastnú zodpovednosť.
Príklad takého správneho riešenia môžeme uviesť aj v krátkom príbehu.
“Kto spôsobil takúto zimu v izbe tým, že rozbil okno?”
“Ja, leri, pokĺzol som na umytej dlážke a vrazil do okennej tabule.”
“Kto vie za túto zimu zodpovedať?”
“Ja, Janko, vymením hneď tú tabuľu, viem, kde je náhradná a mám aj nástroje aj skúsenosti s takou výmenou.”
Ako vidíme, obviňovanie v takejto komunikácii nemá miesto, petože všetci prítomní sú v správnom postoji.
Uznajte sami, predsa je len ten správny postoj krásny a veru aj oveľa pohodlnejší, ako unavený, čo poviete?