V súčasnej dobe narážame na zvláštny jav. Ľudia, duchovne sa rozvíjajúci sú často nabádaní k tomu, aby nenasledovali učiteľov, ale spoliehali sa len na svoje vlastné cítenie. Vždy sa pri tom pousmejem a spomeniem si na moje cítenie, keď som mal telo napadnuté plesňami. Papkal som si cukor o sto šesť, prepchával sa syrmi a zalieval mliekom. Jedol som proste, čo som cítil, že mi chutí. Pokiaľ je náš organizmus napadnutý premnoženými parazitmi, nemôžeme sa spoliehať na to, že naše chute budú hľadať vyváženú obživu. Nezvaní hostia majú vplyv na našu úbohú dušu už taký silný, že vyberáme len to, čo posilňuje cudzopasníkov a nie nás. Človek sa prejavuje na štyroch úrovniach vnímania a niet dôvodu, aby tento jav bol ohraničený len na telesnú. Rovnako, ako som ja potreboval sprievodcu na mojej telesnej úrovni, ktorý sa postaral o môj jedálniček, potrebujeme sprievodcov aj na pocitovej úrovni, pokiaľ sme napadnutí závislými vzťahmi, na zmyslovej úrovni, ak nám v hlave mátajú pokrivené postoje k životu získané výchovou a vplyvom okolia a samozrejme aj na duševnej úrovni, ak je nesprávne uchopený zámer zrodenia.
Z východu k nám preniklo slovo GURU, ktoré sa dnes používa bez rozmyslu. Týmto slovom pomenovávame často silné a nespochybniteľné autority, ktoré sú nie zriedka aj zakladateľmi nejakých smerov životného štýlu alebo náboženských hnutí. Nazývame tak aj učiteľov čohokoľvek, ak chceme zdôrazniť ich hodnotu alebo naopak povrchnosť. Niekedy sa používa na vyzdvihovanie niekoho schopností a inokedy zasa na zosmiešnenie alebo zneváženie pôsobenia autority, ktorú nevieme prijať.
Slovo GURU je však oveľa zaujímavejšie. Podľa dostupných zdrojov „je odvodené zo sanskrtského slovného koreňa gri (“vzývať” alebo “prosiť”) a má určitý vzťah aj k slovnému koreňu gur (“povzniesť” alebo “snažiť sa”). Tradičná etymológia popisuje termín “guru” ako vzťah medzi svetlom a tmou. “Guru je ten, kto rozptýli tmu nevedomosti svetlom poznania”.“*
*Zdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/Guru
Toto pojednanie však nemá úmysel vysvetľovať význam slova guru ani venovať sa tomu, prečo a ako sa medzi nami používa. Venoval som sa mu len preto, lebo často skloňované slovo „guruizmus“ a „guru“ sa používa vo veľa prípadoch na to, aby odrádzalo ľudí od nasledovania učiteľov, sprievodcov, poradcov alebo iných autorít, na ktoré by sme sa mali spoliehať práve pri poblúdení v krútňavách dušestrednej sústavy (egostredného systému).
V žiarasláví je význam slova guru rozložený do dvoch slov – vzor a sprievodca.
Je to preto, lebo ani samotní naši učitelia nemusia spĺňať hneď obe úlohy v našom živote.
Vzor – vnímame ako človeka, ktorého úlohou je vzbudiť alebo povzbudiť v nás vieru. Tento človek nám priamo vyjadruje znaky toho, čomu potrebujeme uveriť, aby nás to povzbudilo ku konaniu. Pri takomto vyjadrovaní nie je dôležité spoznávať ho do hĺbky. Dôležité je hlavne to, aké pocity nám tento obraz prináša. V každom prípade, či už pri pocitoch nepríjemných alebo príjemných, mal by nás zážitok stretnutia so vzorom popchnúť k vlastnému výkonu. Skôr narodení si pamätáme vzor súdruha Lenina, ktorý bol vzorom dokonalej skromnosti a spolupatričnosti k blížnemu. Vodca revolúcie robotníckej triedy a sebaobetovania pre osoh ostatných. Jeho príbeh nás mal povzbudiť do budovania spravodlivej rovnocennej spoločnosti s nasadením všetkých síl aj na úkor vlastného pohodlia, či pohodlia rodiny. Nikto už nemohol a ani nemal ako overovať, či sú tie príbehy skutočné alebo nie. Často sa so vzormi stretávame v modernom zábavnom priemysle. Slávne osobnosti sú nám predstavované ako šťastné, úspešné a naplnené uspokojením z vlastného života. Vyšetriť, či tomu tak naozaj je, je v podstate nemožné. V prípade vzoru však to ani nie je vôbec potrebné. Vzor nemá za úlohu nám dávať návody na to, ako docieliť, čo chceme. On nás má len povzbudiť k tomu, aby sme uverili, že sa to dá. Vzorom sa pre nás môže stať osobnosť, ktorá ani zďaleka nežije podľa našich očakávaní, no svojim obrazom a prejavom nám naše očakávania zobrazuje. Preto môžeme naraziť pri jeho bližšom skúmaní na odhalenie nášho vlastného sebaklamu. Aj v prípade pravdivého vzoru nás zasa môže prekvapiť jeho neschopnosť nám čokoľvek konkrétne poradiť, podľa čoho by sme mohli jeho stav dosiahnuť vlastnými možnosťami.
Správny vzor teda zobrazuje cnosti a podporuje našu vieru v ich naplnenie. Nie je príliš vhodné nasledovať svoj vzor. On totiž neslúži ako návod na dosiahnutie cností, ale ukazuje, ako sa tieto cnosti v živote zobrazujú. Preto nám zručný bojovník môže byť vzorom odvahy, no kvôli tomu sa nemusíme pustiť cestou boja a trénovať nejaké bojové umenie. Opatrovník chorých nám môže byť vzorom trpezlivosti, no nemusíme hneď všetko odložiť a rýchlo pátrať vo svojom okolí po nejakom chorom, ktorého by sme mohli opatrovať. Sám smrteľne chorý človek nám môže byť vzorom sily a pokory a asi už tušíte, že nepotrebujeme preto ochorieť. Nasledovať vzory je častokrát nebezpečné a pre náš rozvoj spiatočnícke. Vzor má právo vodu kázať a víno piť. On totiž tomu, čoho je vzorom rozumie, no nemusí to mať ešte správne uchopené. Verí, že treba piť vodu a víno škodí, no sám mu ešte častokrát podľahne. Káže zrozumiteľne, no sám ešte nedosiahol naplnenie svojho poznania. Má právo na svoje omyly! Vzor je stále pred nami všetkým na očiach. Čo však prežíva je pred nami zahalené tajomstvom.
Sprievodca – je odborník, ktorý nám ponúka konkrétne návody na to, ako dosiahnuť alebo naplniť istý zámer. Sám je v týchto ponúkaných spôsoboch činnosti znalcom a vie si poradiť aj v nepredvídateľných situáciách. Sprevádza iných len po takom úseku cesty alebo radí len v takých témach, ktoré má osobne odžité, spoznané a vie sa v nich orientovať. Sprievodca má jasno v tom, čo robí a preto, že sám dokáže zručne a s istotou svoju činnosť kontrolovať, dokáže ňou aj sprevádzať iných. Jeho pozornosť nie je rušená vlastnou neistotou a môže sa preto plne sústrediť na podporu žiakov, pričom za nich dokáže aj zodpovedať. Sprievodca je skutočný znalec (majster). Je dôležité ho rešpektovať a nasledovať jeho príkazy alebo odporúčania. On proste vie ako na to a aby sme dosiahli, čo chceme, musíme poslúchať znalcovo vedenie. Nasledovať sprievodcu je totiž jediný postoj, ktorý k nemu môžeme zaujať, ak ho teda už o sprevádzanie požiadame. Inak musíme sprievodcu opustiť. Prípadne dovoliť, aby on sám od nás odstúpil. Krásny príklad rozoznania medzi vzorom a sprievodcom si je možné všimnúť pri športe. Predstavme si dieťa, ktoré ja zamilované do výkonov svetovo úspešného športovca. Sleduje každý jeho počin, očami hltá jeho pohyby a snaží sa ich napodobňovať. Vstrebáva týmto vieru v to, že raz by mohlo byť také, ako jeho idol. Od napodobňovania, keď svoju vieru nasýti, sa však musí posunúť k činu. Preto sa prihlási do športového klubu a stretáva trénera, ktorý svojimi úspechmi ani zďaleka nedosahuje úroveň idolu, no ponúka jasné postupy činností, ktorými sa ten výkon dosiahnuť dá. Preto náš malý hrdina je síce zahľadený do slávneho športovca a napodobňuje ho pohybom, oblečením, gestami, no trpezlivo poslúcha svojho trénera a nasleduje ho na ceste k naplneniu svojho sna. (Pričom tréner je zvyčajne tak OBYČAJNÝ – ACH)
Vzor nás inšpiruje k viere v cnosti, ktoré by sme mohli dosiahnuť. Sprievodca nás k tým cnostiam dovedie vlastnými zručnosťami a vedomosťami o spôsobe, ako ich dosiahnuť.
Sprievodca nás sprevádza len takými úsekmi, ktoré má zvládnuté. Sprievodca nás vedie len poznaním, ktoré má pochopené, teda prežité. Nemusí byť s nami do naplnenia cieľa. Preto ich môžeme meniť alebo striedať. Každý sprievodca, keď ich máme viac, je znalcom len istého odboru a spolu nám poskytujú celistvú cestu k naplneniu nami vytúženej cnosti.
Vzor nás povzbudí ku viere v naplnenie cnosti a po jej naplnení už pre nás vzor prestáva byť vzorom. Preto bývame aj sklamaní po našom nadobudnutí cnosti, pretože vzor sa nám od tej chvíle už nezdá taký čarovný a žiariaci, ako pred tým.
Sprievodca nás naučí istú zručnosť a po vyčerpaní jeho znalostí nám už nemá čo ďalej ponúknuť. Preto nás buď opúšťa alebo nám ponúkne spoluprácu ako rovnocennému znalcovi. Častokrát sme sklamaní vyčerpaním znalca a pokladáme to za jeho zlyhanie, že nám už ďalej nevie zodpovedať na naše otázky.
Na záver si vysvetlíme úmysel nadpisu tohto článku. Po predstavení si vlastností vzoru a znalca už asi aj tušíme, že vzor nám zobrazuje niečo, čo prijal rozumom a nemusí to prežívať. Vie nám to však veľmi jasne preukázať. Na základe jeho prednesu uveríme tomu, čo hovorí alebo ukazuje. Vzor teda veľmi dobre rozumie tomu, čo predstavuje. Sprievodca zasa skutočne prežíva to, čo učí. Ovláda zručnosti, ktoré my sa potrebujeme naučiť. Uchopuje svoje návody a predvádza nám, ako ich správne používať. Sprievodca teda veľmi dobre chápe, čím prechádzame, pretože je tam s nami a pomáha nám svojou podporou.
Splynutie vzoru a sprievodcu do jednej osobnosti je veľmi náročné na vlastnú rovnováhu. Môžu si to dovoliť len silné osobnosti, ktoré cítia vysoký stupeň istoty v tom, čo učia. Buďme k nim preto veľmi láskaví a s úctou prijímajme ich pôsobenie. Nie je to vôbec jednoduché udržiavať cnosti, ktoré nadobudli počas vlastnej cesty a zároveň sa opätovne vracať späť pre blúdiacich žiakov, aby im boli oporou a poradcami v prekonávaní prekážok.
Chvála teda všetkým vzorným sprievodcom za ich odhodlanie a silu zámeru. Tieto bytosti sa v drevnej slovenčine označujú predponou „veľ“. Táto predpona pochádza od spoluhlások, teda bukiev V a L, ktoré sú začiatkom označenia role VLCHV. U nás sa táto rola duše nazýva valachav (inde napríklad volchv). Správne by tá predpona mala teda znieť „val“. Drevný jazyk má však veľa samohláskových odchýlok a má to svoj dôvod, ale tomu sa v tomto článku nebudeme venovať.
Spojenie vzoru a sprievodcu označujeme predponou pred jeho odbornosťou. Teda: veľšachysta, veľjazdec, veľrezbár a podobne. Častejšie sa s touto predponou stretávame vo všeobecných vyjadreniach, ako napríklad veľmajster. Toto vyjadrenie potrebuje však spresnenie odboru. Napríklad veľmajster v šachu, veľmajster rezbár a tak ďalej. Dávajme si teda pozor pri vyjadrovaní obdivu, keď niekoho nazývame veľmajstrom. V drevnej slovenčine je to vzor a sprievodca v jednom. Skutočný „GURU“.
