Ako malá som nikdy nebola chválená. Moji rodičia to obhajovali tým, aby som si na to nezvykla, nespyšnela a tým nezlenivela v očakávaní, že všetko budem dosahovať len kvôli chvále. Považovali túto výchovnú techniku za veľmi modernú a efektívnu pre môj vývoj. Nemám im to za zlé, viem, že to vždy mysleli so mnou dobre a v určitom merítku aj rozumiem tomuto ich prístupu, kde mojou motiváciou sa nemala stať pochvala, ale moje vlastné vnútorné chcenie. Akurát tým, že tej pochvaly bolo menej, vlastne žiadna, malo to na mňa presne opačný dopad a ja som sa snažila o sto šesť, aby si ma konečne všimli a povedali mi, čo všetko je na mne pekné a za čo všetko môžem byť pre nich viditeľná, že som nakoniec veľa vecí robila pre nich, miesto pre seba.

Dnes sa naopak stretávam v rodinách s prístupom, kde deti sú chválené aj za to, že si kýchnu. Vraj tiež nový moderný prístup. Neprešla som si touto životnou skúsenosťou a tak neviem povedať, aký dopad má na pocitové telo človeka, keď je chválený za to, že si odhryzol ve-e-e-ľký kus z chlebíka, fúkol silno do vreckovky, alebo sa dobre vypotreboval. V každom prípade vnímam, že je dôležité nájsť v chválení rovnováhu. Ale ako na to?

Verím, že vo vesmíre sa nedeje nič náhodou, všetko má svoj zmysel a vládne rovnováha, stačí ju len pozorne vnímať a nasledovať. Táto rovnováha spočíva v pohybe dvoch síl a to je sila ťahu a tlaku. Tým, že tieto dve sily na seba vzájomne a rovnomerne pôsobia, vládne vo vesmíre rovnováha, inak by sa vesmír rozpadol. Preto, ak mi vzniká niekde pretlak, musím ubrať a naopak, ak ma to niekedy veľmi ťahá, musím viac pridať. Určite si to viete doložiť do mnohých príkladov a životných situácií, ja tu spomeniem taký typický osobnostnýjav. Keď som príliš rozdrapená a s niečím to príliš preháňam, prichádza niečo čo mojej rozdrapenosti spôsobuje protitlak a zastavuje ma to, prípadne ak som dosť uvedomelá a pozorne čítam protitlak, zastavujem sa sama a uberám. Naopak, ak nejakú moju vlastnosť alebo cnosť používam primálo, prichádza ťah, ktorý ju zo mňa vyťahuje.

A to sa deje práve tou pochvalou. Pochvala, ak je úprimná, prichádza naozaj preto, že niekoho moja cnosť očarila, čiže pri-tiahla si jeho pozornosť. Takáto pochvala nie je náhodná. Vtedy prichádza ako vzácne poznanie o mne samej, ktorému by som mala tiež venovať svoju pozornosť, lebo si zvedomujem cnosť, ktorá sa pýta rozvinúť sa. Od zvedomenia k jej rozvinutiu chýba už len pár otázok.

Akonáhle sa dozviem, čo je na mne pekné alebo vzácne, pýtam sa, ako to môžem rozvinúť. Tu mi prichádzajú rady od chváliaceho, ako ďalej pracovať so svojou cnosťou, ako ju užívať, aby bola osožná pre mňa a okolie. Prípadne, môžem zapojiť aj chváliaceho do môjho projektu prejavenia tejto cnosti tým, že sa ho spýtam, ako mi v tom môže pomôcť, či podporiť ma, lebo nie je náhoda, že moja cnosť pritiahla práve jeho pozornosť. Väčšinou, samozrejme nemusí to byť vždy, má chváliaci aj nápad, kde a ako by sa dala moja cnosť použiť, aby sa viac vlastnila.

Nuž a potom sa ešte chváliaci dozvedá, alebo navrhuje, čo by mohol on získať s tým, že ma takto podporí a máme tu projekt dvoch ľudí, ktorí sú smerovaní k oddanej tvorivosti vesmírnou silou ťahu, na ktorú len nasadli a nechávajú sa ňou unášať v spolutvorení a v podstate bez úsilia, tvz. anglické“go with a flow“.

Preto, ak sa vrátime k výchove našich detí, nechváľme ich, lebo sa to patrí, lebo tak radia výchovné knižky, či kurzy. Prípadne, nezapierajme, keď sme na nich pyšní, či keď nám robia radosť, v domnienke, že ich pochvalou “pokazíme“.

Chváľme ich, lebo to tak cítime. A keď tak robíme, je veľmi dôležité, aby sme svoju chválu vyjadrovali subjektívne, to jest v prvej osobe jednotného čísla. Predídeme tak označeniu “ty si nejaký/á“ a tým zaradeniu až zakódovaniu nášho dieťaťa. Miesto: „Ty si úžasná tanečnica, alebo ty úžasne tancuješ“, vyslovme: „Žasnem nad tvojím tancom“. Dieťa sa stále cíti vnímané a videné, ale nestotožní sa s označením, skôr sa mu otvára citový svet svojho rodiča a dozvedá sa, čo rodiča priťahuje, čo sa mu páči. Vedomý rodič potom môže pokračovať ponukou ako by mohol zručnosť svojho dieťaťa rozviť a ak to dieťa zaujme – pritiahne (bez toho to totiž nefunguje), môžu spolu vstúpiť do pravdivého vzťahu.

Obaja pracujú na projekte tanec, každý si tam naplňuje svoju potrebu, či pocit, ale zdravo zo samotného zdieľania spoločnej tvorby a nie z toho, ako potešiť rodiča, či ako si kúpiť svoje dieťa. Tak predídeme tvoreniu pocitových dlhov a nielen to, už malinká bytosť bude schopná si uvedomiť svoje dary a talenty, húževnato ich rozvíjať pre svoje dobro ale aj dobro okolia a tým si napĺňať a možno aj zvedomiť zámer svojho zrodenia…

Prajem vám krásnu spoluprácu a tvorbu založenú na sile ťahu v pochvale. Pre detailnejší postup a metodiku ako pracovať s pochvalou a sympatiou pozývam do štúdia Rozpoznania Skutočnosti na Univerzite Vedomého Života.

S úctou,

Žubra