Moja cesta s meditáciou

To, čo ma najviac priťahovalo na meditáciách bola schopnosť napojiť sa na zdroj skrze vlastné vnútro. Hľadať a nachádzať odpovede na otázky života vo svojom vnútri. Cítiť ten oporný bod, domov vo svojom vnútri. 

Aká bola moja cesta k meditácii?

Myslím, že od detstva som mala blízko k duchovnu. Bol mi blízky Tibet, Ázia, Budha, budhizmus…aj keď som o tom ako dieťa v podstate nič nevedela. Zároveň som už ako dieťa pozorovala u seba sklony alebo túžbu porozumieť hlbším súvislostiam, hlbším zákonitostiam toho, čo sa deje v zjavenom svete a ako na to môžem pôsobiť.

Pamätám si, keď som sa ako malé dieťa zobudila a moji rodičia pozerali film. V tom filme odrezali človeku nohu, bola som vystrašená a pýtala som sa, čo môžem spraviť pre to, aby sa mi to nestalo.

Rodičia mi poradili piť šťavu z kvasenej kapusty, aby som bola zdravá. Táto nevyslovená vnútorná otázka sa vynárala aj neskôr – akým spôsobom si ľudia vytvárajú, manifestujú svoj život? Prečo je niekto zdravý a niekto chorý, niekto bohatý a niekto chudobný? A možno otázka stará ako ľudstvo samo, ako sa vyhnúť utrpeniu?

Môjmu blízkemu kamarátovi v detstve zomrela mamina na rakovinu. Aj to ma ako dieťa, pre ktoré smrť mamy je asi to najhoršie, čo sa môže stať, inšpirovalo hlbšie skúmať príčiny chorôb.

A do rúk sa mi dostala prvá knižka z tejto oblasti – Miluj svoj život od Louise Hay, ktorá sa skrze odpustenie, zmenu myslenia, stravy uzdravila z rakoviny. Takíto ľudia mi dávali nádej a vieru, že žiadne utrpenie, žiadna situácia nie je neriešiteľná. Vždy existuje riešenie, len niekedy nemusí byť známe alebo bežné pre mainstream.

A tak dlhšiu dobu priťahovali moju pozornosť knihy s touto tematikou. Ako si skrze našu myseľ vytvárame náš svet, vrátanie zdravia, hojnosti či vzťahov. V jednej pre mňa extrémnej životnej situácii, ktorá sa týkala môjho zdravia, som mala príležitosť aplikovať, čo som sa naučila a skrze vlatsnú skúsenosť precítiť, že to funguje a človek dokáže skrze prácu s mysľou prepísať aj svoje DNA. Počas tohto obdobia som sa intenzívne venovala práci s afirmáciami.

Krásne bolo pozorovať, ako jednotlivé životné oblasti so sebou súvisia. A okrem zlepšeného zdravia som vnímala aj väčšiu hojnosť vo svojom živote. Pri používaní afirmácii som vnímala, že mám dar, ktorí v podstate máme všetci, a keď na to zameriam pozornosť, viem sa dostať do vysokej harmonizačnej a liečivej vibrácie. Paradoxne k používaniu tohto daru ma musel dokopať až tlak vonkajších okolností.

Keď som používaním duchovných darov vyriešila svoj zdravotný problém, duchovno na určitý čas opäť ustúpilo do úzadia a ja som sa venovala štúdiu manažmentu.

Dôležitý prelom na mojej ceste bolo stretnutie s Univerzitou vedomého života, hlavne s mojim učiteľom a dnes aj blízkym priateľom Lerim Švecom.

Okrem zasvätenia do náuky Rozpoznania Skutočnosti ma Leri priviedol aj k meditácii. Súbežne so štúdiom na Univerzite som študovala aj v Leriho meditačnej škole. Bol a je pre mňa vzorom v tom, že vedomosti čerpá zo svojho vnútra. Skrze meditáciu. A to ma fascinovalo. Pre niekoho je hodnoverný zdroj, keď to máš načítané z kníh, overené vedeckými autoritami, podložené výskumami.

A aj ja rada čítam knihy a mám určitých obľúbených autorov. No najväčší dar je pre mňa, keď ma sprevádza človek, ktorý je priamo napojený na zdroj v tom, čo učí. Má to prežité. To, čo učí aj žije. Je autentický a oddaný svojej ceste. Keby sme čakali, kým veda potvrdí, čo objavil Budha, asi by sme si to osvietenie o pár životov oddialili.

Najprv som si nevedela predstaviť meditovať. Zdalo sa mi to nudné. Iba sedíš a nič nerobíš. Ale kvality, ktoré mi Leri ako človek zobrazoval, boli dostatočnou motiváciou na to, aby som sa do toho s disciplínou a vytrvalosťou pustila. To, čo ma najviac priťahovalo na meditáciách bola schopnosť napojiť sa na zdroj skrze vlastné vnútro. Hľadať a nachádzať odpovede na otázky života vo svojom vnútri. Cítiť ten oporný bod, domov vo svojom vnútri. Asi nikto nechce mať celý život prostredníka medzi sebou a Bohom. A postupne aj v tejto komunikácii chceme smerovať k samostatnosti.

Od detstva som bola dosť ustráchaný typ človeka a nejako intuitívne som cítila, že meditácia je kľúč k riešeniu. Akoby mi nič z vonkajšieho sveta nedokázalo dať dostatočný pocit istoty, bezpečia a pokoja, po ktorom som túžila. A to som mala, myslím, celý život celkom nadštandardné rodinné zázemie.

Niekedy sa mi počas života vynáral zvláštny pocit strachu, úzkosti, ktorý som vnímala ako úplne nelogický. Keď som sa ponorila do vnútra, pýtala som sa, o čo sa môžem naozaj oprieť, čo je naozaj isté. A mala som pocit, že nič. Pýtala som sa sama seba, ak odložím všetky nálepky toho, kto som. Že som človek, žena, Nika…a podobne. Čo mi ostane.

Snažila som sa odpovedať mysľou na otázku, ktorú myseľ vyriešiť nevie. A cítila som strach. Hovorila som si, Nika, keby si bola aspoň trochu normálna. Normálni ľudia majú aspoň normálne strachy. Ale tieto úvahy, čo sa tebe odvíjajú v mysli, sú nepochopiteľné, nelogické a zbytočné. Až keď som sa začala venovať meditácii a skúmať hlbšie niektoré javy, vrátane javu ego, som pochopila, že to, čo som intuitívne vnímala, bol strach zo smrti ega a tie otázky, ktoré sa mi vynárali…čo ostane, keď to všetko odložíš…neboli až také hlúpe a nezmyselné ako sa mi vtedy zdali.

O viacero rokov neskôr som sa usmievala pri čítaní slov Adyashantiho o sile a hĺbke otázky: “Čo viem s istotou?”

„Keď sa pozrieš hlboko do vnútra tejto otázky, rozbije tvoj svet. Rozbije celé tvoje vnímanie toho, kto si a to je jej zmysel.“

Je osožné pripomenúť si, že meditácia nie je analgetikum. Niekedy som si myslela, že zmysel duchovného rozvoja je, že rastie pozitívne a mizne negatívne. No postupne som pochopila, že je to trošku inak. Je to o zmene pozornosti a zmene postoja, vnútorného postoja. Bežne sa snažíme nájsť trvalé šťastie v objektoch, ktoré sú už z definície netrvalé.

Pochopila som, že hľadať stabilitu v tom, čo sa neustále mení a je v pohybe, je nemožné. Meditácia nejde proti prírode a prírodným pravidlám, no umožňuje nám spojiť sa s tou časťou nášho bytia, ktorá stála je. Vonkajší život bude vždy dynamický, vždy v pohybe. Preto ani meditácia nie je o tom, že sa potrebujeme vyhraniť voči svetu, voči životu. Môžeme sa prejavovať veľmi dynamicky, aktívne, no prestávame odovzdávať zodpovednosť vonkajším okolnostiam za náš vnútorný stav.

Takisto naše šťastie prestávame hľadať vo vonkajších okolnostiach. Nie sme na nich závislí. Myslím, že práve dnešná doba je úžasný katalyzátor vnútornej transformácie. Vonkajšia neistota, chaos, tlak nás nútia pozrieť sa do vnútra. Do miesta, kde sa možno bežne celý život ani nepozrieme. Pretože vonkajšie istoty sa rúcajú ako domček z karát a my nevieme, kedy to prestane. Taký zrýchlený nácvik vedomej smrti – čo je transformácia vedomia, keď rozpoznávam, že nie som telo, ani myseľ, ale som vedomie.

Skrze meditáciu môžeme zažiť vedomú smrť pred smrťou fyzického tela. To je to, o čom hovoril aj Ježíš. Kráľovstvo nebeské máte vo svojom vnútri. Aj keď sa nám slovo meditácia spája hlavne s východom a budhizmom, meditačné techniky vieme nájsť aj v kresťanskom mysticizme či súfizme, čo je zas islamský mysticizmus.

Ako začať s meditáciou?

Myslím si, že je to individuálne a na začiatok môže byť osožné vyskúšať viacero meditačných techník a zistiť, čo mi funguje. Samozrejme sa to môže postupom času meniť. Ja si asi neviem predstaviť, že by som začala s meditáciami v tichu, aj keď teraz robím takmer iba tie a považujem ich za najúčinnejšie.

Taký medzistupienok k meditáciám v tichu, môžu byť dychové cvičenia, mantry, dynamické meditácie. Taktiež odporúčam nemať na začiatok veľké očakávania, no zároveň dbať na pravidelnosť meditačnej praxe. To znamená začnem napríklad s 15minútami denne, ale naozaj dodržiavam pravidelnosť. Ak sa dá, nájdem si čas na meditáciu ideálne ráno a naladím sa tak na svoj deň.

Osožné môže byť venovať pár minúť vnútornému stíšeniu aj pred spaním. Je to ako s umývaním zubov, súčasť psychohygieny, aj ráno a večer. Skúste nesúdiť nejakú techniku po jednom raze, vytrvajte napríklad 3-4 týždne a ak sa Vám nezdá pre Vás vhodná a účinná, vyskúšajte niečo iné.

To 15 minútové ranné meditačné cvičenie si môžete na začiatok poskladať napríklad takto – 5 minút dychové cvičenie (môžete sa buď sústrediť iba jednoducho na hlboký nádych, hlboký výdych, kde zapájate aj brušné dýchanie, to znamená nádych vediem od bruška do hrudníka až ku kľúčnym kostiam a výdych zas opačným smerom alebo si môžete vybrať nejaké vaše obľúbené dychové cvičenie z jogy na upokojenie mysle, napríklad striedavé nosné dýchanie, akékoľvek dychové cvičenie pre upokojenie mysle si vyberiete, skúste udržať pozornosť vo vašom tele a vnímať iba svoje telo a svoj dych, čiže pozornosťou som PLNE v tele, PLNE vnímam telo a svoj dych, nie pracovné úlohy, ktoré ma v ten deň čakajú.

Päť minút odriekania mantry / afirmácie (vyberte si nejakú skladbu slov – riekanku, ktorá s Vami rezonuje, je Vám blízka, cítite, že na Vás blahodárne pôsobí, prípadne zobrazuje hodnoty, podľa ktorých chcete žiť a odriekajte si ju vo vašom vnútri…nie mechanicky ako papagáj, ale tak, že preciťujete vibráciu riekanky až na úrovni tela, až na úrovni buniek).

Študentom v Univerzite často radím používať týmto spôsobom napríklad to, čo nazývame v náuke Ropoznania skutočnosti 3 zákony spravodlivosti – Mám hodnotu. Okolo mňa sú iba priatelia a učitelia. Všetko sa deje pre môj osoh. O tieto piliere sa opierajú všetky návody, ktoré v náuke Rozpoznania skutočnosti používame a tieto návody majú zámer viesť nás k zmiereniu.

Ak sa zameriavame na liečenie a harmonizáciu citového tela, môžeme využívať „pocitové“ riekanky, ktoré nám pomáhajú navodiť konkrétnu vibráciu pocitu a tým previbrovať naše citové telo. Príklady takýchto riekanok sú napríklad som v bezpečí alebo som prijatý. Pracujeme s vibráciou konkrétneho pocitu, ktorý nám chýba. Máme konkrétne postupy na to, ako si takúto konkrétnu riekanku vytvoriť, o tom niekedy nabudúce.

Iné typy riekanok môžu byť všetci sme jedno, ja sóm Ja, ja som to a podobne. Nemusíte strácať extrémne veľa energie na to, ktorá riekanka, je pre Vás najdokonalejšia. Dôležité ja začať. Vybrať si, čo so mnou rezonuje. Aké slová podporujú moju vnútornú rozvahu, chuť žiť, moju láskavosť, súcit, pocit vďačnosti. Postupne sa bude príťažlivosť k jednotlivým riekankám meniť. Týchto 5 minút dychových cvičení a 5 minút odriekania riekanky upokoji myseľ a zvyšných 5 minút meditačného cvičenia spočinieme v tichu. Na záver ukončíme meditačné cvičenie mantrou vďačnosti ĎAKUJEM alebo prianím nech sú všetky bytosti šťastné.

Akékoľvek meditačné alebo duchovné cvičenie sa rozhodneme vykonávať, je osožné ujasniť si náš zámer. Čistota zámeru je naša ochrana v jemno-hmotných svetoch. Aj vo  svete zjavenom. Kým človek nie je plne osvietený, stále sme pod vplyvom nejakej ilúzie. Preto je osožné pestovať v sebe pokoru a môžeme každú meditáciu začať tým, že obrátime pozornosť k Bohu, k vyššiemu princípu, akokoľvek To nazveme, a poprosíme o vedenie a sprievod meditáciou.

Na záver, meditácia nie je nástroj slniečkový, je to nástroj pravdy. Zvedomí nám naše zapretia, naše vytesnené emócie, strachy. Niekedy nás čaká riadne upratovanie. Preto existuje aj slovné spojenie temná noc duše. No stojí to za to. Preto vytrvajme a keď máme pocit, že proces, ktorým prechádzame je príliš intenzívny, môžeme poprosiť našich ochrancov, sprievodcov, Boha, tvorivé vedomie o pomoc, podporu, pomalšie tempo…no pokračujme. Pre mňa je meditácia nástroj ako sa spojiť s Bohom, nástroj, skrze ktorý dostávam odpoveď na otázku kto som. A to mi za to stojí.