Roman Lipták

Pred pár rokmi som bol na Beatkinej prednáške. V hľadisku bolo absolútne ticho. Všetci sme ju tak zaujate počúvali, že ak by vtedy padol na zem špendlík bolo by ho počuť. Veľmi ma potešilo, keď ma Beatka po čase pozvala do Univerzity vedomého života.

Som rád môžem univerzitu obohatiť o jednoduché praktické zručnosti, ktoré pomáhajú v bežnej komunikácii doma, s priateľmi alebo v práci. Komunikačné typy, ktoré na univerzite vyučujem nám pomáhajú v prvom rade pochopiť samých seba. Ako vnímame a spracúvame informácie z vonku, ako funguje naša myseľ, ako reagujeme na podnety, čo nás môže vystresovať, ako vieme lepšie chápať a pamätať si veci. Čo nám ide prirodzene ľahšie ako iným a ako to využiť na prínosnú spoluprácu, nie súboj.

S komunikačnými typmi konečne môžeme pochopiť naše nekonečne konflikty s blízkymi, rozumieť tomu, prečo nás niekto nepočuje alebo nevidí. Prečo si s niekým rozumieme na prvý pohľad a niekto nám pripadá ako ufón. Konečne získame pozornosť a pochopenie svojho dieťaťa.

Po vysokej škole som pracoval v sexi odvetví online marketingu. Po čase som v tom prestával vidieť zmysel. V rámci hľadania odpovede čo ďalej som pričuchol k osobnému rozvoju, a presviedčal sám seba, že všetko bude super. Ale tie múdre poučky nejako úplne nefungovali.

Až metóda Životné mapy mi dokázala vysvetliť, prečo sa mi v skutočnosti nedarilo v práci ani v partnerskom vzťahu. Stále som sa presviedčal, že všetko je v pohode, namiesto toho, aby som si priznal, ako veci naozaj sú a začal s tým niečo robiť. Všetko mi uchádzalo pomedzi prsty. Žiť v ilúzii – sebaklame sa mi zdalo jednoduchšie ako čeliť realite. Tento postoj som si vytvoril v detstve, aby sa mi ľahšie fungovalo. V dospelosti ma však totálne brzdil.