Pozorných žiakov Rozpoznania skutočnosti by sme nemali prekvapiť. Pre istotu si však veľmi dôrazne pripomenieme následnú tému. Jednak preto, lebo nám mohol uniknúť dôležitý „aha záblesk“ a druhotne preto, lebo rátame aj s čitateľmi, ktorí nečítajú Slávnu vedu postupne, ako bola písaná. Začnime pekne po poriadku našim obľúbeným čaroslovím.

Viera je slovo, ktoré pozostáva z dvoch koreňov: Vie a ra. „Vie“ je pomenovanie diania, v ktorom sa niečo odvíja od svojho počiatku do zmysluplného konca. Pomôžeme si hláskovým zápisom: v i j e. Teraz už vidíme, že niečo sa vije – odvíja – vyvíja a je nám jasné, že dej, ktorý sa odvíja, sa odvíja od nejakého počiatku a smeruje do dôsledku.

Keď povieme, že niečo vieme, znamená to, že sme si vedomí počiatku aj ďalšieho smerovania pozorovaného predmetu či činnosti. Poznáme to, rozumieme tomu, chápeme to a v najlepšom prípade to aj ovládame. RA je koreň slova, ktoré všeobecne hovorí o nejakom rámci. Ra stanovuje, že to má pevnú štruktúru a jasne zadané hranice. Potvrdzuje zmysluplnosť pomenovaného predmetu či činnosti. Ľudovo povedané, RA oznamuje odkiaľ pokiaľ je niečo dostupné, možné, jasne určené. Preto tu máme slová ako: pravda, pravidlá, rámec, hranica a podobne. Perličkou je tiež osvetlenie slova radosť. Je to jasné pomenovanie, že ide o dostatok hraníc. Dostatok zmysluplnosti, dostatok bezpečia, dosť priestoru pre sebarealizáciu. Pekné, však? Vráťme sa však k slovu viera. Keď spojíme významy dvoch koreňov, ktoré to slovo obsahuje, máme tu jednoznačne stanovený rámec deja, o ktorom nám je jasné, odkiaľ pochádza a kam smeruje. Fyzici snáď budú súhlasiť, že k tomu, aby som vedel určiť smer prúdu, musím mať jasne stanovený smer, odkiaľ prúd prichádza. Preto je viera hlbokým presvedčením o niečom. Je to poznanie, založené na zmysluplnom predpoklade, ktorý je overený osobnou skúsenosťou. Na otázku: „Čomu veríš?“, vlastne odpovedáme to, o čom sme hlboko presvedčení, teda to V I E M E! Otočiť to celé naruby a vnímať vyjadrenie o tom, čomu veríme ako len nejakú pochybnú štruktúru dohadov, je už staré známe popletenie jazykov. Nedajme sa naďalej mýliť a vráťme sa k pôvodnému významu. Neverte ničomu, o čom máte dôvod pochybovať. Verte zásadne len tomu, o čom máte dôvod byť úplne presvedčení a čomu bezvýhradne dôVERujete.

 Slovo veda nie je až taká veda. Je to prosto pomenovanie súboru návodov – postupov činnosti. Slúži nám to ako recept na niečo, čo chceme urobiť.  Návod na použitie, návod na stavbu, návod na úspech. Aj vodca nás vedie len tam, kde nemáme vlastný návod. Veda nás má viesť v rámci našej viery. Pamätáte si zobrazenie vzťahu viery a vedy ako vajíčka, kde viera je bielok a veda žĺtok? Možno by sme mali trochu vylepšiť toto podobenstvo. Vajíčko má totiž tvrdú škrupinku. Preto sa môže stať, že viera bude chápaná ako niečo pevné a nepohy

blivé. Lepšie sa nám to vyjadrí balónikom. Viera je tá hranica, ktorá robí z balónika pevnú štruktúru. V prípade balónika je to však pružná blana. Veda je vzduch, ktorý balónik vypĺňa. Pokiaľ balónik (vieru) nenaplníme dostatočne vzduchom (vedou) nemôže nám zobraziť plnohodnotný účel. Pôvodne pekný zajačik alebo ťava, ktorá po nafúknutí balónika mala vzniknúť, je len spľasnutý kus gumy. Pokiaľ to so vzduchom preženieme, balónik nám praskne a tiež z neho nebudeme mať nič. Pred tým, ako sa balónik/viera naplní vzduchom/vedou, je pre nás nezrozumiteľný kus plastu, o ktorom nevieme presne, ako ho máme využiť. Pred tým, ako sa vzduch/veda vpustí do balónika/viery, je pre nás neuchopiteľným predmetom, v rámci ktorého si môžeme predstaviť všetko, čo nám napadne. To je riadny kotrmelec, však? To veda bez viery je len nezmyselné táranie, ktoré vlastne nikam nesmeruje a často ani nemá svoju podstatnú príčinu – dôvod. Častokrát sa prejavuje ako nekonečné prekáranie sa vzdelaných ľudí, ktoré sa čoskoro mení na nudné predstavenie osobností, ktoré súťažia o to, kto sa vie prezentovať viac dôležito alebo zabrať viac pozornosti. V najhoršom prípade sa veda púšťa aj do experimentov iba preto, lebo sa to dá, lebo je to možné alebo preto, aby zistila, či to možné je. Dôsledky sa potom veľmi ťažko naprávajú, ako to aj vidíme v súčasnej dobe.

Viera bez vedy je síce pevným základom, no veľmi rýchlo sa jej pevnosť premieňa na krehkosť. Viera chce zotrvať na pôvodnom poznaní a zabúda, že hlavným prejavom života je pohyb. Preto takáto viera musí skrachovať, rozpadnúť sa. Čím dlhšie je viera bez vedy, tým väčší rachot nastane po jej páde. Podobne ako sa to deje, keď príliš vysoko rúbeme, a preto príliš hlboko padáme. Čím dlhšie a vyššie sa buduje viera bez vedy, tým hlbšie a bolestnejšie padneme na dno svojich utkvelých preludov.

V najhoršom prípade sa z viery, inak povedané ideológie bez vedeckého základu, stáva tyranský teror.V spravodlivom svete viera zadáva smer vede. Veda ju svojim rozvojom udržuje v živom pohybe. Predstavte si to ako naplnený balónik v tvare dlhého šúľka. Videli ste niekedy, ako zručný umelec dokáže z takého pôvodného tvaru šikovne vyrábať rôzne podoby zvieratiek, či kvietkov? O toto vo vzťahu viery a vedy ide. Viera musí mať pružné hranice, pretože inak by mohla brániť vede v prirodzenom vývoji. V každej dobe boli ľudia hlboko presvedčení o niečom, čo im aj veda jasne ukazovala. V každej dobe sa vedecky pracujúci ľudia pokladali za vrchol poznania a predsa tí vnímavejší tušili, že po nich prídu ďalší, ktorí úroveň vedomia zvýšia. Veda má zvyšovať úroveň viery a viera má zadávať zmysluplný smer vedeckého bádania. Nemusíme písať: „Beda tomu, kto o to nebude dbať!“, pretože dôsledky tejto nedbanlivosti zažívame práve teraz. Vierozvestci sú strážcovia hraníc, kam a za akým účelom sa má veda rozvíjať. Oni sú strážcovia správneho dlhodobého zámeru vedeckého skúmania a pomáhajú vedcom zorientovať sa jasnými pravidlami, čo je správne a čo už nie. Vedeckí pracovníci sú priekopníkmi nových poznatkov, skúseností a budovateľmi toho najlepšieho sveta, aký sa dá v rámci viery vytvoriť. Sú to nositelia úžitku, dokonalého uplatnenia toho najlepšieho z nás.

Z Rozpoznania skutočnosti vieme, že ak viera nemá pružné hranice, tlačí na vedu, obmedzuje ju a spôsobuje v spoločnosti tyraniu. Ak veda nerešpektuje vieru a je príliš rýchla, bezohľadná, môže pretrhnúť jej hranice. Stáva sa potom obeťou vlastnej rozpínavosti, bezuzdného cvalu, ktorý ani sami jej nositelia nedokážu riadiť a napokon je nevyhnutné, že svojimi postupmi zničí nielen samu seba, ale aj svet, ktorý pomáhala vytvoriť. Do záveru pár súvislostí. Náboženstvo je súbor návodov, ako sa majú ľudia správať, aby uspokojili neuchopiteľnú vyššiu autoritu, ktorá ich nakoniec odmení alebo potrestá. Toto nie je viera, to je VEDA! Či je založená na skutočnej viere, nechajme na jej vierozvestcoch a ich nasledovateľov. Oni na to sami prídu vlastnou skúsenosťou.

Najmodernejšie vedecké teórie o tom, ako funguje nami pozorovateľný svet sú VIEROU priekopníckych myslí, ktoré v dosť veľkom počte ešte len čakajú na vedecké uplatnenie. Najprv prichádza viera v podobe tézy – tvrdenia osvietenej mysle. Potom tézu veda uchopí a snaží sa ju použiť v dennom živote. To sa volá dokazovanie. Prepojením viery a vedy sa buduje ľudské poznanie. Vraj ešte stále nemáme komplexnú zjednocujúcu teóriu o tom, ako vlastne náš vesmír funguje na mikro aj makro úrovni. Všeobecne to voláme „teória všetkého“. Viete, kedy tú teóriu dokážeme zostaviť? Vtedy, keď sa vierozvestci a vedci prestanú medzi sebou vadiť a predbiehať sa v tom, kto z nich je dôležitejší.

Autor: Leri Švec