Svet je sebestačný.

Nedovážame kukuricu z Marsu, ani ovocie z Venuše a ani optické prístroje z Merkúru. Stačíme si sami. Ak sa niekto zaoberá otázkou sebestačnosti, treba pripomenúť, že táto požiadavka sa môže týkať akejkoľvek spoločenskej jednotky. Môže to byť jedinec, alebo rodina, komunita, dedina, okres, kraj, štát, svetadiel, svet. Najčastejšie sa hovorí o štáte (aj keď v poslednom období sa v úvahách zvyšuje frekvencia komunít), ale prečo? Prečo je práve štát tou jednotkou, ktorú najčastejšie spomíname? Prečo to nie je ten jednotlivec, alebo Európa?

Štát je národný celok s obyvateľstvom, hranicami, jednou vládou, ktorá má monopol na násilie. Uvedomujeme si, že v takomto monolitnom celku môžeme očakávať, že spolupráca, aj keď nebude dobrovoľná, môže byť práve centrálnou vládou vynútená. Aj keď už je veľká časť uspokojovania potrieb riadená regulovaným trhom, je tu napríklad sociálna istota a právo na zdravotnú starostlivosť či vzdelanie zabezpečená práve touto štátom vynútenou spoluprácou. Žijeme v nejakej základnej (spornej) istote, že aj keď všetko skolabuje je tu štát, ktorý práve tieto základné potreby zabezpečí.

Počítať s tým, že sebestačný celok by mohla byť Európa, alebo dokonca svet sa nám prirodzene prieči, pretože tak, ako máme my, obyvatelia Slovenska svoje slovenské záujmy, tak ich má aj Maďarsko, Rakúsko, Nemecko práve preto, že vlády týchto štátov si dali za úlohu zabezpečiť určitú životnú úroveň svojich krajín. Fungujeme na určitých územiach, podľa hraníc zakreslených niekedy na konci druhej svetovej vojny. Hranice ale nie sú úplne vymyslené. Obyvateľstvo v ich vnútri má svoju kultúru, zvyklosti, preferencie, záujmy, ktoré aj keď nie sú rovnaké pre všetkých majú aspoň niektoré spoločné znaky.

Možno ste počuli milý príbeh o tom, ako sa slovenka vydá do Švajčiarska, zamestná sa v nejakej firme a zistí že produkt, ktorý nakupuje je lacnejší v inej krajine. A tak príde za šéfom a navrhne mu, aby ušetrili a kupovali túto súčiastku z-povedzme-Brazílie. Nato jej šéf odpovie, že túto súčiastku vyrába firma v tom istom meste a teda nie je nutné hľadať inde. Slovenka sa spýta, čo ak to nevyrába nik v ich meste a šéf odpovie: “Tak hľadáte v kantóne, a ak to nevyrábajú v našom kantóne tak hľadáte vo Švajčiarsku.”

“A ak to nevyrába Švajčiarsko?” Špekuluje Slovenka.

“Tak to nepotrebujeme.” Odpovie lakonicky šéf.

Na jednej strane je to milé, a málo pravdepodobné, na druhej strane to jasne hovorí o preferenciách. Chrániť komunitu, ktorá sa definuje príslušnosťou k štátu.

Prečo je to tak?

Odpoveďou je strach. Zažívame to v súčasnej dobe v otázke ropy a plynu z Ruska. Hľadáme spôsoby, ako zabezpečiť dodávky potrebných surovín z krajín, na ktoré sa môžeme spoľahnúť. A kedy sa na jednotlivé krajiny môžeme spoľahnúť? Veď nemajú rovnaké kultúry, veď Arabský svet je na tom úplne inak, je tam Islám a u nás kresťanstvo, zapojenie žien do života sa značne líši, používanie alkoholu je diametrálne odlišné, pracovné zvyklosti taktiež a rozdiely medzi kultúrami Ruska a arabského sveta sú úplne iné, ruské nám bližšie, tak prečo odmietame Rusko a obraciame sa na Saudskú Arábiu či Kuvajt?

Na jednej strane sú to ekonomické a geopolitické dôvody, ktoré zatiaľ zabezpečujú spoluprácu. V Rusku vládne niekto, kto sa Európe nepáči a politické špičky ho vyhlasujú za nestabilného partnera, ktorý používa zisky na vedenie vojny; kým vlády v Kuvajte sú stabilné (aspoň zdanlivo), alebo podporované ekonomikami silnejších štátov.

Znaky, ktoré určujú kam by sme mali svoju pozornosť obrátiť v súčasnom svete národných a kultúrnych štátov vytvárajú zložitú, komplexnú mapu, v ktorej sa ťažko orientujeme aj preto, že sa neustále mení nielen vonkajšími premenami, ale aj premenami vnútri štátov. Štát si proste na seba zobral zodpovednosť za udržanie nejakej (väčšinou pochybnej) životnej úrovne a to za akúkoľvek cenu.