Dnes ľudia kričia: „Spájajme sa!“ Je to lákavé, no pod povrchom niečo smrdí. Zistíme to však až potom, keď sa vynoríme z temna. Iba z nadhľadu dejinami totiž zistíme, že počas celej histórie, ktorú si naša civilizácia zapísala, sa národy a kultúry spájali výlučne NÁSILÍM. Zvykli sme si zvrhlo sláviť tyranov, dobyvateľov a sociopatických maniakov, ktorí nám vraj priniesli pokrok moderného sveta. Komicky znie, že boli nositeľmi kultúry, národnej identity, či dokonca práva a bezpečia. Desivé však je, že si to naozaj tak užívame. Cítime sa v našej rodnej krajine bezpečne a rovnako sa cítime bezpečne aj v nadnárodnom spoločenstve, ktorého je naša vlasť členom. Sme uprostred cudzopasníckeho organizmu a jeho desivé pohraničné zločiny proti ľudskosti sa nás netýkajú. Rovnako, ako sa bežných obyvateľov vyspelého Egypta, Grécka, či Ríma nedotýkali zverstvá, bezohľadnosť a naduté ambície dobyvateľov, ktorí im svojou bezočivosťou voči iným vytvárali bezpečný domov. Vesmír nám však priniesol dobu osvietenia a my začíname cítiť aj premýšľať inak ako naši predchodcovia. Prestáva nám dávať zmysel, ak je spájanie vykúpené dobývaním, okupáciou, či dokonca genocídou okolitých spoločenstiev. Užívame si to, čo nám predkovia navarili. Tušíme, že je niečo zle, no nie všetci to vieme správne pomenovať. Snáď týmto krátkym článkom k tomu prispejem.
 
Mocní nám ukazujú, ako je normálne požierať slabších, porážať menších. Mocní nám ukazujú, ako jedine možne žiť na Zemi v bezpečí zavedením jednotného svetového poriadku. Pohltiť rozmanitosť do bezpečnej uniformity. Zničiť, čo sa líši a vyhladiť, čo nesúhlasí. Toto je tá otrepaná pieseň, dúfam, že labutia, reprezentantov súčasnej „civilizácie“. Toto ale nie je spájanie, toto je ničenie prirodzenej formy života. Spájať sa treba učiť odznova. Založiť novú generáciu bytostí, ktoré chápu, že Zem je domovom rozmanitého života. Prijímajú fakt, že zdieľaním priestoru v zmierení môžu zachovať život v jeho večnej tvorbe obrazov, ktoré vznikajú i zanikajú vo svojej pominuteľnosti. Smrť je dokonaním života, na základe ktorého život nový vzniká. To, čo zostáva, je svetlo pravdy z ktorej všetci pochádzame a do ktorej sa opäť všetci vždy vrátime.