Keď si môj otec vypil, v momente sa mi zostrili všetky zmysly. Nabehli mi zimomriavky, srdce sa mi tĺklo tak, že som sa cítila ako bubon. Svaly mi stuhli, hrudník skamenel a pľúca žobrali o kyslík. Mozog totiž veľmi dobre vedel, čo sa bude diať nasledujúci mesiac. Čo všetko budeme musieť spolu prežiť, kým sa otec za maminej húževnatej pomoci znova dostane do nemocnice na detox.
Zažívala som to raz – dva krát do roka. Pocit z detekovania prvého pohárika sa nemenil – 35 rokov bol stále rovnaký.
Ako dieťa som len čušala.
Ako tínedžer som sa schovávala.
Ako dospelá som kričala.
Ako odsťahovaná som sa snažila pochopiť, vyjednávala som a podplácala.
Ako tehotná…
Vtedy to prišlo, keď som bola tehotná.
Ten rok bol veľmi ťažký. Mama ochorela, otec sa veľmi snažil a s našou pomocou sa o ňu staral. Bola som v siedmom mesiaci, keď to prestal zvládať. Keď si po prijatí do nemocnice pýtal reverz, zo zúfalstva som vrieskala som do telefónu v hroznom afekte. S pocitom na vracanie a tlakom niekde v nebi sme bežali do nemocnice presvedčiť lekárov, nech ho nepúšťajú.
Vnímala som švagrinú, sestričky aj pacientov, ako na mňa sústrastne pozerajú. Na mňa a na budúceho Samka v brušku. Vtedy mi došlo, čo to robím.
„Čo to robím? Čo to robím sebe? Čo to robím Samkovi, Milovi? Čo to robím svojej rodine?“
O pár dní som poprosila našu rodinnú anjelicu, nech ma vezme za otcom. Povedala som mu, že nie je v mojich silách starať sa o neho. Že to nezvládam, že jeho spôsob života je pre mňa nepochopiteľný a v budúcnosti sa o seba bude musieť postarať sám.
Čakala som šok, hnev, alebo obviňovanie. Nič také sa ale nedialo. Mala som pocit, že je rád. Že som konečne povedala to, čo chcel počuť. Povedal, že to je v poriadku, že on to zvládne, nič od nás nepotrebuje. Povedal to úplne pokojne, mala som dojem, že má dokonca radosť, že sa mu nebudem pliesť do života. Rýchlo sa postavil na nohy a o týždeň už znova majstroval.
O pol roka prišli Vianoce a deň pred nimi som sa dozvedela, že znovu začal piť. Teraz už ale neprišlo žiadne rozrušenie. Žiadne stuhnutie ani žiadny hnev. Prišlo mi na um len obyčajné „OK“.
O štyri dni zomrel.
A ja mám doteraz pocit, že sme sa celé tie roky trápili len kvôli tým dvom písmenkám. Že to celé bolo len o tom jednom jedinom „OK“.
Autor: Veronika
