Autor: leri Veleslav Švec
Málokto dnes si uvedomí pri čítaní prostonárodných slovenských rozprávok, povestí, či bájí, koľko hlbokej múdrosti je v nich skrytej. Niet sa čo čudovať. Veľa tých príbehov bolo pokrútených dobovými vladármi a rovnako tak aj ich múdry odkaz. Preto sa dnes stretávame s prízrakom „Martinka Klingáčika“ len ako s pomerne malicherným škriatkom. Jeho pôvodná podoba je však nadmieru desivá a možno meno, ktoré sa v rozprávke zachovalo, nezodpovedá jeho skutočnej démonickosti.
Klingáčik je názov pre najvyššiu formu blúdivých duchov, ktorí nadobudli takú silu, že sa dokázali zosobniť. V tejto podobe akéhosi „netvora“ (názov pre tvar, ktorý nie je v súlade s prirodzenou tvorbou) dokážu komunikovať s prirodzene zjaveným prostredím a napodobňovať tvar akejkoľvek bytosti. Zjavujú sa v rôznych formách živých či neživých predmetov. Vznik „Klingáčika“ je však dôsledkom defektu a preto je jasné, že je dočasný a nemá žiaden prirodzený zdroj výživy. Je odkázaný na parazitický spôsob prežívania a o to mu ide výhradne. Blúdivý duchovia sú vo svojej podstate jednoznačne odsúdení na zánik, no keďže tento príkaz nedostali od svojich stvoriteľov (pred svojou smrťou neodpustili krivdu alebo sa nevzdali predmetu túžby), snažia sa prežiť, ako sa dá. Postupným spájaním zvyšujú svoje možnosti i silu a podobne ako zo snehovej vločky vznikajú masy snehu rôznych tvarov, či dokonca celé monumenty, ktoré dokážu pretvoriť podobu sveta, aj zhluky blúdivých vzorcov osobnosti sa nakoniec môžu pospájať do zdanlivo celistvého tvora. Sústreďuje sa len na žravosť.Nemám ambície tvoriť, budovať, nemá cieľ, nemá zámer ani plán. Nedokáže si zaobstarať obživu priamou tvorbou, ani odmenou za osožnú činnosť pre iných. Ide len o zhluk nedokonaných častí vzorcov osobností, ktoré boli odvrhnuté, či nevyužité a neboli ani inak rozpustené. Jedinou snahou je prežiť za akúkoľvek cenu. Klingáčik je bezohľadný, na seba zameraný a všetko živé vníma výlučne len ako zdroj potravy. Keďže jeho zhmotnenie je len zdanlivé, nevie narábať s hmotnými zdrojmi podobne ako živá bytosť. Nevie prehltnúť rastlinu, či mäso a rozložiť ju na výživné časti pre vlastné telo. Koniec koncov, žiadne nemá. Je odkázaný na vyššiu formu energie, ktorá je v citovej oblasti bytostí. Je to starý požierač pocitov. Čím je Klingáčik väčší, tým silnejšie pocity potrebuje žrať, pretože vykazujú väčšiu hybnosť, ktorá vyživuje jeho objem.
Zdá sa to všetko trochu pritiahnuté za vlasy a smrdí to prekonanými „čárami-márami, však? Poďme na to teda moderne.
Možno budete so mnou súhlasiť, že emócie dokážu pohnúť človeka do extrémneho výkonu. Pomyslime na baženie, či strach, čo všetko sme pod vplyvmi týchtopocitov schopní dokázať. Môžeme teda vnímať tieto neviditeľné vplyvy ako zdroje hybnej sily. Ako vieme, nevyužité zdroje sa môžu voľne povaľovať, kým ich neobjaví bytosť, ktorá ich využije. Častokrát pre nás neviditeľné zdroje využívajú pre nás neviditeľné bytosti, ktoré ich vlastným trávením a tvorbou odpadu, premieňajú na pre nás viditeľné zdroje. Takto je to s procesmi kvasenia, fermentovania. Takto sa z mŕtvych tiel stáva úrodná pôda. Málokto si však všimne, že tieto prirodzené procesy sa dejú len s prirodzene dokonanými telami. Aj telo je len súbor vzorcov, podľa ktorých sa formuje. Pokiaľ všetky vzorce dokonajú v požadovaný čas, rozpadajú sa a stávajú sa prestretým stolom pre tvory, ktoré si ich rozoberú ako čiastky potravy. Niektoré časti sa však rozpadnúť nechcú, akoby v ich vzorci ten rozpad nebol taký rýchly, ako je tomu pri ostatných. Preto aj po stáročiach, ba dokonca tisícročiach môžeme nachádzať kosti našich predchodcov obývajúcich túto krásnu zem. Keď sa takéto hutné vzorce stretnú s podporným prostredím, môžeme naraziť dokonca na pamiatky dávnovekého života aj po miliónoch rokoch alebo nájsť pozostatky, ktoré by inak boli dávno stratené, ako tomu bolo pri náleze zamrznutého tela pravekého človeka.
Pocity, drahí priatelia, sú zhluky jednoduchých vesmírnych síl, ktoré sa tvarujú do vzorcov a tie im udávajú silu i smer. Vzorce pocitov môžeme vnímať ako jasnú podobu akéhosi nástroja, pomocou ktorého sa tvaruje celá naša osobnosť. Tieto nástroje, ktoré tvoria osobnosť bytosti nazývame „cnosti“ (od tohto slova je odvodené slovo cena – cennosť, teda vlastná cennosť, čím som cenný/á?). Cnosti sú teda jasne definované vlastnosti, ktoré naša osobnosť musí obsahovať, aby bola schopná prežiť/ uskutočniť stanovený zámer zrodenia. Cnosti majú prirodzenú schopnosť uskutočňovať isté konkrétne dielo a spojením rôznych cností prichádza k dokonalej tvorbe (čo znamená, že sa začne aj dokončí s daným zámerom) podobne, ako je to spojením kosy, hrabiel, vidlí, voza a stodoly, kedy sa nielen reže tráva a nechá sa vysušiť, ale sa aj pozberá, uskladní a pripraví na stravovanie statkom v zimno období. Preto si môžeme naše cnosti predstaviť ako nástroje, ktoré buď máme alebo nemáme v našej „šopke“. Správny gazda by mal vedieť, čo v nej má a podľa toho plánovať svoje dielo. Tiež by mal vedieť, že pre jeho zámer mu niečo chýba a byť schopný zvážiť, či si to vie zaobstarať. Ako? Nuž zarobiť si nadprácou alebo vzdať sa istej časti zásob, aby získal nástroj, ktorý mu chýba. Ak gazda plánuje dielo s dlhotrvajúcejším osohom, ľahko obetuje nejakú časť dňa, či mesiaca, ba roka, aby sa sústredil na zarobenie si zdrojov pre nákup nového nástroja.
Našimi pocitovými nástrojmi osobnosti sú napríklad: ÚCTA, DÔSTOJNOSŤ, SILA, VZNEŠENOSŤ, MÚDROSŤ, ROZVAHA a tak ďalej a ďalej. Výber tých slov záleží vo veľkej miere na každej osobnosti. Dôležité je, aby tomu vyberajúci rozumel a mal predstavu, čo tá cnosť znamená. Týmito nástrojmi vieme dosiahnuť konkrétny stav, ktorý naša osobnosť potrebuje k celistvosti a celistvosť osobnosti je cieľom vždy.
Keď nám nejaká cnosť chýba, prejavuje sa to v našej osobnosti ako túžba, čo je realizácia prázdneho miesta v našom vnútri.
Keď máme nejakú cnosť v nadmiernom množstve, prejavuje sa to v našej osobnosti ako spor/ odpor, čo je realizácia pretlaku v našom vnútri.
Aké jednoduché však? Keď nám chýba cnosť, tak ju doplníme ako správny gazda. Spýtame sa, čo máme spraviť pre to, aby sme danú cnosť získali. Ak máme niečoho navyše, tak to, ako správny gazda, ponúkneme niekomu, komu by to mohlo chýbať a získame za to odmenu buď v podobe výživy alebo to nakoniec vymeníme za nový nástroj, ktorý sa nám hodí k dielu.
Prakticky túžbami sledujeme, ako rozširovať svoje osobnostné možnosti. Zväčšujeme svoju vôľu a navyšujeme i silu. Zušľachťujeme svoju osobnosť, a preto sme ňou schopní robiť čím ďalej, tým väčšie diela a dokonca sme zaujímaví pre spájanie sa s inými, nám podobne ušľachtilými bytosťami.
Spormi vlastne rozumne hospodárime s prebytkami, za ktoré získavame pre seba ďalšie zdrojealebo podporujeme nám prajné prostredie – neplytváme. Zároveň sa zbavujeme zastaraných vzorcov a nahrádzame ich novými a efektívnejšími. Naša osobnosť si zachováva pružnosť a prispôsobivosť stále meniacim sa okolnostiam. Takto získané skúsenosti nás obdarovávajú predvídavosťou a rozvážnym nadhľadom k situáciám. Ľudovo sa to nazýva pokora.
Oba spôsoby hospodárenia s našimi cnosťami však treba ovládať. Ako túžbu, tak i spor a obe je nutné pochopiť a naplniť ich odkaz, čo nazývame zmierenie. Zmieriť sa s túžbou rovnako ako sa zmieriť s každým sporom. To je umenie pokory, to je umenie rozvážneho žitia.
Kto neovláda toto umenie, stáva sa zaujímavým terčom pre Martinka Klingáčika a dokonca môže byť aj jeho spolutvorcom. Každá nenaplnená túžba a každý nevyriešený spor, ktorý sa snažíme schovať niekde v kúte našej osobnosti je potravou pre tohto šikovného dravca. Neexistuje voči nemu žiadna obrana. Žiadna izolácia ani stena mu neodolá. Nakoniec sa dostane všade, kde cíti žranicu. Jedinou skutočnou obranou voči tomuto démonovi, je poriadok v šope. Žiadne prebytky, žiadne prázdne miesto, kde by sa mohol usalašiť a striehnuť na chybu v hospodárení. Klingáč si sadne na voľné miesto a presvedčí vás, že je súčasťou vašej osobnosti, ktorá vám bude našepkávať najprv jemne, že vám chýba toto alebo tamto a následne bude hystericky kričať, že šopa je celá deravá a kde kto si do nej chodí brať čo sa mu zapáči. Nakoniec sa stanete obeťami preludov, ktoré vám tento prekliaty duch našepkáva a vy nie ste schopní dívať sa na skutočný svet. Pozorujete okolo seba len klingáčove obrazy a reagujete na to, čo vám podsúva a nie na to, čo sa deje v skutočnosti. Obklopení samými nepriateľmi v prostredí pre vás pri najmenšom podozrivom a často nebezpečnom, budete musieť bojovať o holý život a je otázkou času, kedy zlyháte a zatrpknutí bolestivo s krivdou aj umriete. Tento stav je najvyššou poruchou blúdivým duchom a nazýva sa „posadnutie“.
Desivé? Samozrejme, každá choroba je desivá vo svojej vrcholnej smrtonosnej podobe. Preto je rozumnejšie chorobám predchádzať.
Náuka „Náprava bludných duchov“ je celistvá metodika, ktorá sa zaoberá problematikou duševných porúch od prevencie až po liečebné techniky cieleným pôsobením. V našom vyučovacom dni druhého ročníka Univerzity vedomého života sa budeme zaoberať základnou technikou rozpoznávania a nápravy osobnostnej krivdy, ktorá sa nedá napraviť bežnou komunikáciou s okolím pomocou vedomého sporu alebo vedomej priazne. Koho zaujme táto cesta spravovania svojej osobnosti, bude môcť prehlbovať svoju prax aj vedomosti v odborných dielňach, ktoré sme na túto tému pripravili a sú v ponuke vlastne ihneď.
Verím, že si náš vyučovací deň užijeme a každý si odnesie taký balík vedomostí, ktoré budú presne zapadať do mozaiky jeho celistvej osobnosti.
