Nielenže sa jeho dielo zrúti, ale skutočný pokrok vôbec neurobil. Celá jeho kompánia stojí na mieste. Je úplne jedno ako dlho im vzostup ich pyramídy trvá a aké nástroje na to používajú. Všetko to padne a ocitnú sa tam, kde začínali. 

Pyramída padá vždy len z dvoch dôvodov. Prvý je trochu magický. Jedná sa o zásah Tvorivého vedomia. Táto zákonitosť je zdrojom veľkého poznania a ľudia duchovne vyspelí ju často využívajú pre svoj osoh. V podstate to často podávame tak, že „strácame len to, čo nepotrebujeme“ alebo „rúca sa len to, čo je zle postavené alebo sa stavať vôbec nemalo.“ Znie to ale príliš romanticky. Vedecky by sme mohli povedať, že pokiaľ pyramída dosiahne vyššie poschodie špirály, narazí naň. Osobnosť na vrchole môže dokonca na okamih aj uvidieť, čo sa tam nachádza, no nedosiahne na to, pretože celá stavba pod ním pod ťarchou nárazu havaruje. Takýmto spôsobom „osvietení“ jedinci  sa pokúšajú znovu stavbu opakovať, aby sa dostali do vyššieho stavu, ale opakovane sa im stavba zrúti. Ide vždy o krátkodobý zážitok, ktorého dosiahnutie je ešte k tomu závislé od iných osobností alebo od nástrojov, či pomôcok. Pokojne nimi môžu byť aj drogy. Je totiž obrovský rozdiel medzi „dovidieť do vyššieho stavu vedomia“ a „dozrieť do vyššieho stavu vedomia“. Pomocou pyramídy sa naozaj dá dovidieť, no DOZRIEŤ môžeme len postupom po špirále. (O skratkách duchovného rozvoja pomocou divotvorných bylín – drog – pojednávame v tretej časti náuky „Cesta prebudenia“.)

Druhý dôvod na pád pyramídy je už ľahko uhádnuteľný. Ide proste o zle postavenú stavbu. Závislosť je jediným lepidlom, ktoré drží časti po kope a preto stratou predmetu závislosti sa stráca aj súdržnosť. Postaviť pevnú pyramídu si vyžaduje naozajstnú zručnosť ovládať moc a schopnosť udržiavať účastníkov v nepretržitom pocite strachu alebo túžby až baženia. Nie každému sa to podarí.

V pyramíde ide o primitívny cudzopasnícky prístup k zdieľaniu a ten právom desí každého, kto ho okúsil. Niet sa čo čudovať, že strach je tam najsilnejšou a skoro jedinou hybnou silou. Prečo strach? Pretože sú všetci zúčastnení na sebe závislí. Odchod kohokoľvek môže narušiť aj tak krehkú štruktúru. Pán na vrchole robí všetko preto, aby nalákal čo najviac nosičov a samozrejme tiež aby ich za akúkoľvek cenu udržal v pyramíde. Aj pomocou vydierania, nátlaku, hrozieb. Odchod podriadených je zvyšovaním rizika pádu pyramídy. Zároveň si treba uvedomiť, že pokiaľ sa chce „vzor“ na vrchole pyramídy kamkoľvek pohnúť, je závislý na pohybe jedincov pod ním. Bez nich sa nevie nikam dostať. Preto v pyramídovej štruktúre sa zabraňuje odchodu jej členom. Kladú sa prekážky slobodným rozhodnutiam. Tam sa jednoducho nemôže každý rozhodovať slobodne. Násilie, hrozby a útlak je prirodzenou súčasťou tejto spoločenskej štruktúry. V takomto zriadení pochopiteľne vnímame diktátorov ako hrozbu. Sú to ľudia, ktorí nám stoja na pleciach a na ich pôsobení záleží, či nás tie plecia budú neznesiteľne bolieť alebo si nejako tú ťarchu dokážeme rozložiť a strpieť. Presne tak. V pyramídovej štruktúre sa bremena nemôžeme zbaviť, môžeme ho iba znesiteľne strpieť. Preto túžime dostať sa na vrchol, kde niet žiadneho bremena. Až na vrchole však zistíme, že na pleciach síce nikoho nemáme, no náš pohyb, pokrok a vývoj je priamo závislý od všetkých tých úbožiakov pod nami a to tiež nie je závideniahodná situácia.

V pyramíde človek buď podozrievavo zazerá na každého vedúceho, pretože má odôvodnený pocit, že ho nesie na vlastných pleciach alebo je stále nespokojný so svojim podriadeným, pretože má oprávnenú obavu o vlastnú rovnováhu.

Pyramídová sústava je v priamom rozpore s každým z Troch zákonov spravodlivosti.

Súčasné štáty sú priami dediči bývalých monarchií a proste sme ešte nedozreli na všetko poznanie, ktoré by nám umožnilo zbaviť sa zastaraných postojov a nezmyselných “zákonov“, ktoré nakoniec pri akomkoľvek pokuse o spravodlivé vedenie privedú zúčastnených do nevoľníctva.

Na pyramídovej stavbe je založený feudalizmus a všetky od neho odvodené sústavy. Je úplne jedno, ako sa v minulosti nazývali – otrokárstvo, monarchia, fašizmus, komunizmus a dokonca je úplne jedno, že dnes sa nazýva „demokracia“. V skutočnosti môžeme vidieť, že sa jedná vždy zatiaľ iba o vládu elity, aj keď zvolenej, nad poddanými skupinami. Koniec koncov, aký je rozdiel medzi slovom „zvolený“ a „vyvolený“? Žiadny! Takže, ak si to zameníme, jednoducho povieme, že dnes vládnu vyvolení nad tými ostatnými a to sa už riadne podobá na starý dobrý feudalizmus. Aj keď raz za nejaké obdobie si môžu poddaní zvoliť pána, stále je to pán a nezvoliť si vôbec sa jednoducho nedá. Tí, ktorí sa tak rozhodnú, sa považujú za vyvrheľov alebo nezodpovedných. Nevybrať si vôbec nie je považované za voľbu a to je konečné odhalenie feudálneho spôsobu riadenia spoločnosti. Na tomto systéme vzostúpili a padli všetky doteraz známe veľké civilizácie – egyptská, grécka, rímska a padne aj tá súčasná. Spravodlivé zriadenia boli pohltené alebo zničené, ale aj planéta bola na začiatku svojho vývoja nehostinným prostredím plným pekelných ohňov a síry a pozrime sa okolo seba, do akej krásy sa vyvinula. Rovnako to tak môže byť aj s našou kultúrou. Na počiatku horda zverov so zvieracími pudmi a nízkym súcitom sa napokon rozvinie do súcitnej spravodlivej spoločnosti, ktorá rozvážne spravuje pozemský raj.

Tá je dnes oveľa obľúbenejšia a dokonca ju niektoré skupiny pokladajú za pokrokovú, ktorá pomôže vybudovať spravodlivú spoločnosť. Kruh však tiež nie je riešenie. Snahy o vybudovanie spoločenstiev založených na akýchsi poradných kruhoch sa zvrhávajú do idealistického zovšeobecňovania, kde nie je zodpovednosť adresná. V našej krajine sme zažili komunistickú diktatúru a tá nám ukázala, aké je škodlivé schovávať sa za verejný záujem, či rozhodnutia Ústredného výboru. Kto dnes by vedel objektívne ukázať prstom na konkrétneho jedinca, čo povraždil ľudí v päťdesiatych rokoch diktatúry proletariátu? Ani priamo v tej dobe to nikto nedokázal určiť. 

Ilúzia o tom, že spoločnosť sa spravuje akýmisi „radami starších“ alebo „kruhovými poradami“ je možno ešte škodlivejšia ako pyramída práve kvôli tej ilúzii (v súčasnosti je to zdanie toho, že štát je riadený parlamentom). Vyvolaním pocitu, že o správe vecí verejných rozhoduje nejaká širšia „rada zodpovedných“ je veľmi efektívnym nástrojom na zahmlievanie, či dokonca rozptýlenie adresnej zodpovednosti. Poskytuje to úkryt skutočne vplyvným ľuďom, ktorí si vlastne môžu robiť, čo chcú. Pokiaľ veci fungujú uspokojivo, či dokonca úspešne, aj tak žnú pochvalu osobnosti, čo dokážu najviac vytŕčať. Naopak v prípade, keď systém krachuje, vedúce osobnosti krčia plecami a ukazujú prstom na spoločenskú zodpovednosť. Vrcholom trpkosti arogantného výsmechu je, keď sa v súčasnosti poukazuje na konkrétne pochybenia a zodpovední politici „smečujú“, že to voliči môžu za to, lebo si zvolili do parlamentu neschopných alebo dokonca zlodejov.

Nie, drahí priatelia, je to inak.

Spravovanie akejkoľvek spoločnosti sa delí na rôzne tématické okruhy. Z nich sa tvoria konkrétne projekty, ktoré preberajú do správy adresne pomenované osobnosti. Ony preberajú aj osobnú zodpovednosť so všetkými dôsledkami, ktoré z ich činnosti vyplývajú.

Spoločenská zodpovednosť neexistuje!

Nielen to. Na základe tohto obludného slovného spojenia sa vykonalo v histórii ľudstva už niekoľko viac, či menej úspešných pokusov o genocídu.

Napriek tomu, kruhové porady sú dôležité a majú svoju úlohu. Aj rada starších, či národná rada alebo ľudové zhromaždenie, správna rada a nech sa to už kadejako nazve, má svoje nezastupiteľné miesto v spravovaní každého spoločenského projektu, nech sa jedná o rodinu, podnikanie, korporáciu, či štát. Treba ich len správne používať.

Správna rada (Porada v kruhu) môže slúžiť na dve hraničné situácie:

1. Ladenie – zoznamovanie sa navzájom a hľadanie spoločných zámerov, či vytváranie záujmových skupín. Z takéhoto kruhu vzchádzajú spojenia, ktoré sa následne organizujú do spoločného podniku. Tu sa rozhoduje o spoločnom zámere, dlhodobých cieľoch. Po takomto stretnutí sa odpájajú tí, ktorí sa nevedeli zhodnúť a ostatní vytvárajú konkrétne pracovné skupiny (výber riadiacich osobností). Takýto kruh je vhodný pre obdobie, kedy hľadáme rovnako alebo podobne zameraných jednotlivcov, projekty, podniky na posilnenie, rozšírenie našich vlastných záujmov. Tiež je na mieste zasadnutie kruhu, keď už zabehnuté spoločenstvo hľadá nové strategické ciele alebo vchádza do novej epochy, pri ktorej treba robiť radikálne zmeny v spoločnom smerovaní.
   …
2. Dokonanie – hraničné rozhodnutia, ktoré treba robiť v čase ohrozenia životaschopnosti spoločenstva. Malo by ísť o:
   1. vonkajšie ohrozenie, doslova napadnutie vonkajším nepriateľom. V kruhu sa rozhoduje o osude spoločenstva, čo môže byť aj vyhlásenie vojny a následný výber vojvodcu, ktorý sa na čas vojny stáva neobmedzeným vládcom. Samozrejme, okrem vojny sú aj iné vonkajšie ohrozenia. Choroby, živelné pohromy a podobne. Iba kruh môže rozhodnúť, ako na vonkajšiu hrozbu zareaguje spoločenstvo a vybrať pracovnú skupinu, ktorá zabezpečí uskutočnenie spätnej odpovede.
   2. vnútorné ohrozenie, hroziaci rozklad záškodníkom vo vnútri spoločenstva. V kruhu sa rozhoduje o sporoch, ktoré sa nedajú zmieriť v rámci zúčastnených strán ani pomocou rozhodcu. Jedna zo sporných strán si „postavila hlavu“ a odmieta prijať akékoľvek iné rozhodnutie okrem vlastnej žiadosti, s ktorou však opačná strana nesúhlasí. Takýto stav môže postupne spôsobiť rozklad spoločenstva intrigami. „Poškodená strana“, teda tá, ktorá cíti krivdu a prijíma rozsudok len preto, lebo musí, sa stáva chorým ohnivkom reťaze. Jej pocit krivdy bude provokovať k odplate a to je pre spoločnosť ako rakovina. Preto v takom prípade, kedy sporné strany nevedia prísť k zmierujúcemu vyrovnaniu a neprijímajú ani príkaz rozhodcu, kruh rozhodne o tom, ktorá strana spoločenstvo musí opustiť. Všimnime si, že kruh v takomto prípade nerozhoduje o tom, kto je v práve. Na tom vôbec nezáleží. (V takomto prípade „správna rada“ sleduje, ako sa kto zachoval pri zmierujúcich pokusoch, akým spôsobom strany prijímali, či odmietali rozhodcu.) Rozhoduje o tom, kto má dôveru ostatných a ostáva a kto ju svojou neschopnosťou sa zmieriť stráca a musí spoločenstvo opustiť. Vo väčších spoločenstvách sa môže v kruhu rozhodovať nie len o vylúčení, ale iba o opustení funkcie, či iného spoločenského postavenia, pričom členstvo v komunite môže ostať.