Pán a pani Krokodílovi žili v močiaroch Severnej Karolíny už niekoľko rokov. Napriek tomu, že sa veľmi ľúbili a túžili po deťoch, nikdy sa im nepodarilo mať vajíčko, z ktorého by sa vyliahol malý potomok. Pán Krokodíl mohol byť nahnevaný a hromžiť na celý svet pretože nemal s kým šantiť a strašiť miestnych rybárov. A pani Krokodílová mohla byť zas smutná a ľutovať sa pretože nemala drobčeka, ktorému by piekla svoj skvelý koláč z rias. Keďže to boli uvedomelí univerzitní profesori vedeli, že niekoho obviňovať, či trestať seba smútkom, nemá žiadny význam. Radšej sa pustili do tohto hlavolamu, aby zistili prečo sa im nedarí mať dieťatko a mohli to vyriešiť. Pýtali sa všetkých známych, lekárov, odborníkov, no nikto im nedal uspokojujúcu odpoveď. Neraz rozmýšľali, že by si nejaké to vajíčko adoptovali, ale ostatní ich odhovárali, že nikto nevie, čo sa z takého vajca vyliahne. Jedného večera sedel pán krokodíl vonku na terase, chlipkal si čaj, keď tu zrazu na neho zažmurkala hviezdička. Pán krokodíl využil aj túto situáciu a opýtal sa: “ Milá hviezdička, prosím vieš mi poradiť, prečo sa nám nedarí mať malé krokodílčiatko?” Hviezdička len znova žmurkla a zmizla.
Na druhý deň ráno bolo pekné sobotné popoludnie a Pán krokodíl sa sušil na brehu, keď tu zrazu prišli na jeho obľúbené miesto rybári. Ako vždy si urobili pahrebu, aby si mohli zovrieť vodu na čaj a keby niečo ulovili, určite by si na večeru svoj úlovok ugrilovali. Jeden z rybárov však vytiahol z batoha niečo špeciálne. „Pozri čo som nám doniesol na večeru. Väčšiu špecialitu si doteraz veru nejedol,“ a začal mávať obrovským vajcom. Pán krokodíl si ich nevšímal a kľudne odpočíval na brehu rieky. Až keď tí dvaja začali búchať hrncami, pretiekli krokodílovi nervy. „Už mám toho veru dosť, rušíte mi tu pokojný, sobotný odpočinok!“ Začal na nich kričať rozzúrene, v úplnom prepade cez citový lievik. A keďže ľudia nerozumejú reči zvierat, rybári to pochopili tak, že ich Pán krokodíl chce zjesť a vzali nohy na ramená. No na vajíčko v tom zmätku pozabudli. Zostalo tam ležať v tráve úplne samo. Keď si ho pán Krokodíl všimol prišlo mu hrozne ľúto. „Čo som to urobil? Nemôžem ho tu takto samé nechať.“ A aj keď s malou dušičkou odniesol vajíčko domov za pani Krokodílovou. To si predstavte, ako tie dve študované hlavy, pán Krokodíl vážený profesor na močiarnej univerzite a pani Krokodílová vážená odborníčka pre veci močiarne, neveriacky pozerajú na to obrovské vajce. Nikdy o takom nepočuli a nikdy také nevideli. „Čo si s ním počneme?“ pýtala sa pani Krokodílova. „Netuším čo sa z takého vajca môže vyliahnuť. Jašterica či krokodíl to nebude, na to je príliš veľké. Asi to nebude žiaden plaz ani obojživelník.
Pán Krokodíl, čo keď to bude nejaký vtáčik. My predsa nevieme lietať. Ako ho budeme vychovávať?“ gúľala veľkými očami pani Krokodílová. Pán Krokodíl len nahodil svoj profesorky pohľad, ktorý nahadzoval vždy, keď chcel povedať niečo múdre. „Zlatko, myslím, že sa práve pozeráme na dinosaurie vajce. Počul som o nich. Vraj už dávno vyhynuli, ale my máme to šťastie, že budeme rodičmi jediného dinosaura na svete.“ potešil sa pán Krokodíl. A keď už sa tešil manžel, tešila sa aj pani Krokodílová. Veď keď aj dinosaurus. Osud prišiel s jedinečným riešením ich hlavolamu a tak sa o vajce začali starať ako o vlastné. Pripravili mu teplú postieľku, večer mu čítali rozprávky, strážili ho ako oko v hlave. Onedlho nadišiel deň keď sa z vajíčka začali ozývať čudesné zvuky, začalo pukať a praskať, až sa z neho vyliahlo malé… Emu. Pozerali na to tie dve študované hlavy ako na zjavenie a neverili vlastným očiam. To dozaista nie je Dinosaurus ale nejaký operenec. Na tele mal jemné páperie, zobák otváral dokorán a nohy mal podivne dlhé. „Čo s ním teraz? pýtal sa zaskočený Pán Krokodíl. „Čo by,“ pozrela pani Krokodílová na to čerstvo vyliahnuté, dlhonohé stvorenie. „Budeme ho vychovávať s láskou. Nech je, aký je. Hlavne, že je náš.“
Z týchto troch sa stala utešená rodinka. Krokodílovi mali šťastie, že Emu patrí medzi nelietavé vtáky, takže lietať ho nakoniec učiť nemuseli. Pani Krokodílová bola veľmi vďačná za to, že to nebol ani dinosaurus jediný na svete, lebo by k nim chodilo veľa turistov, ktorí by si dinosaura chceli odfotografovať a Krokodílovi by nemali ani trochu pokoja a čas na svoj rodinný život. A pán Krokodíl? Ten bol nad mieru spokojný. Už ste niekedy počuli, že by v močiaroch Severnej Karolíny naháňali rybárov Krokodíl s Emu?
۞ ۞ ۞
Pokiaľ sa nám dejú zážitky, ktoré nám spôsobujú utrpenie alebo im jednoducho nerozumieme, vnímame tento dej ako otázku alebo hlavolam a hľadáme odpoveď či riešenie.
