Sedím doma v lockdowne, pozerám von oknom a napriek tomu mám pocit slobody. S nostalgickým pocitom úľavy mi na tvár vybehol úsmev. Nie vždy to bolo takto.
Ani korona mi neodhryzla zo slobody viac, ako partnerský kompromis. Pritom je to taká samozrejmá vec:
“Vo vzťahu predsa treba robiť kompromisy. Bez toho to nejde. Bez kompromisu mi to určite skrachuje. Treba si ukrojiť zo svojich potrieb, aby to celé mohlo fungovať. Vzťahy sú totiž neskutočná drina. A pokiaľ človek nechce byť sám, musí zo svojej slobody, osobnosti, zvykov – vlastne z celého svojho ja, kúsok odkrojiť. Každý jeden deň…”
Po šiestich rokoch v tomto režime som sa cítila ako majster kompromisov. Sedela som pri počítači, práve som dočítala pozvánku na súťaž v Bratislave.
„Perfektná príležitosť. Ušitá pre mňa. Ale… Ak tam pôjdem, môj partner sa zase bude cítiť ako nula. A ešte k tomu v Bratislave. Neznáša to tam… Ani mu to nebudem spomínať, rovno na to môžem zabudnúť…“
„Fakt? A chceš zabudnúť?“ Niečo sa vo mne spriečilo. Niečo veľmi živé a niečo veľmi nasraté. To „niečo“ mi dokonca zdvihlo hladinu adrenalínu. V hrudníku mi rozpútalo malé atómové výbuchy. „Niečo“ mi poriadne vynadalo a „niečo“ mi dokonca nadiktovalo rozchod. Rozišlo ma to veľmi rýchlo a boľavo pre druhú stranu.
„Niečo“ sa rozhodlo žiť po svojom a stať sa tým, čím naozaj je. Veronikou.
Chvíľku trvalo, kým som zistila, čo som naozaj ja a čo bol kompromis. Ale stálo to za to. Keď už bolo vidno, čo som zač, bolo ľahké zoznámiť sa s ľuďmi, ktorí sú podobní. A zoznámiť sa s manželom. Práve s ním som prvý krát zažila, aký môže byť vzťah slobodný, hravý, veselý a ľahký. Stačí ho založiť na rovnakých hodnotách a dolaďovať dohodami. Nie kompromismi, kde človek stráca kúsky svojho ja. Dohodami, ktoré obom stranám dajú presne to, čo potrebujú. Ani o kúsok menej.