Sedím na matraci v poloprázdnom byte a chytá ma taká sentimentálna nálada. Nábytok stráca skrutky, veci končia v krabiciach a vreciach. Mňa to isté čaká v nedeľu – dočasný návrat do Banskej Bystrice.

Mnohí sa sťahujeme, vypratávame, premiestňujeme, hľadáme nové miesto, kde sa uložiť, kým sa naše životy rozbehnú novým smerom.

Ticho premýšľam, koľkým ešte karanténa prehádzala životné plány.

Je to zaujímavý pocit. Veď len pred dvoma mesiacmi, presne prvého marca som zbalila Danku, Floriána, pár krabíc a  prišla do Bratislavy za novým, aktívnejším životom. A okolo desiateho marca to všetko začalo. To ticho. Bezvetrie. Planéta sa postupne zastavila.

Vždy verím, že veci sa dejú pre môj osoh. A ono je tomu tak. Aj žena v pohybe to občas so životným štýlom prepískne, bez uvedomenia sa dostáva do krysieho preteku, z ktorého nevie vystúpiť. Lievik aktívneho života je predsa len silný. Ekonomika beží. Meetingy, lekcie, marketing, porady… Frmol!

Ale ĎAKUJEM!

Ďakujem, že mi bolo umožnené sa zastaviť. Prežiť ten šok, že zrazu sa nič nedeje. Fakt som myslela, že niečoho takého sa nedožijem a že je to možné len vo filmoch.

Ďakujem, že som sa desaťkrát za deň mala priestor spýtať samej seba, či som šťastná. A veru som! Pretože šťastie je absencia strachu a súhlasný pocit s tým, čo aktuálne prežívam.

Ďakujem za všetky tie myšlienky v mojej hlave, ktoré prišli, lebo som nerobila žiadny workshop, žiadne stretnutie v kalendári. Bezplánovo som sedela na tráve a pozerala do poľa.

Ďakujem za tie výlevy EGA, emočné lieviky, zapretia, vyjednávania, strachy a pochybnosti, pretože mi dali priestor pracovať na sebe.

Ďakujem za uvedomenie si, čo je skutočne pre mňa dôležité v živote.

Ďakujem za všetok čas v prírode, kam som utekala dýchať a byť.

Ďakujem za ten moment, kedy sme sa s priateľmi po dlhých týždňoch vrúcne objali. V TEN moment som mala pocit, že svet sa vrátil do normálu.

Ďakujem aj za tú možnosť robiť NIČ.

Čo bude ďalej? Vlastne je to všetko otvorené ako karty na stole.

S dôverou prechádzam životnou fázou, na ktorú budem spomínať ako na jednu z najzaujímavejších v mojom živote. Za tieto dva mesiace som pochopila, ako je dôležité mať tú schopnosť “plynúť”.

Ako sa boh musí veľmi smiať, keď počúva moje plány. Ako je dobré plány meniť tak, aby pri ich preplánovaní vždy bol úsmev na perách a možnosti na stole.

Teším sa na to, ako sa svet zmení. A dúfam, že sa zmení tak, že sa “nevráti do normálu”. Že z toho, čo sa deje, si vezmeme ponaučenie: Je podstatné aby sme boli šťastní v tom našom bežnom živote.

Som šťastný/šťastná? Vyhovuje mi, ČO žijem? Vyhovuje mi, AKO žijem? 

Tak dôležité to je.