Keď mi traja rôzni ľudia odporučia seriál Black Mirror, už sa nedá nič robiť… „Ach jo, vesmír sa zase chce pobaviť. Tak poďme na to. Snáď to dopadne dobre.“
Dopadlo… Len som z toho trochu vyvedená z miery.
Seriál bol naozaj skvelý. Človek sa zamyslí nad technológiami, budúcnosťou, nad tým, kam to všetko môže dospieť. Mne osobne nabiehali špeciálne zimomriavky. Také som prvý krát spoznala pri čítaní príbehov Alfreda Hitchcocka. Ale najviac ma ohromil interaktívny film.
V istých okamihoch sa dej zastavil a dostala som dve možnosti. Mohla som mladému chalanovi vybrať, čo zažije. Tak som teda vyberala. Cítila som sa ako bohyňa. Chlapcovi som (samozrejme) vyberala bezpečnú cestu. Všemožne som sa snažila, aby sa vyhol všetkým prúserom. Ale na konci – chudáčik stál a pozeral do výkladu. Nevyzeral zrovna šťastne. Vlastne vyzeral hrozne a scéna skončila vetou „Možno by som to mal skúsiť znova…“
„Hm, toto nie je zrovna „happy end“. Tak teda znova. Skúsme to lepšie.“
Ľudia… Strávila som pri tom pol života, napriek tomu chalan buď skončil pri výklade, alebo ešte horšie – v blázinci. Možnosti dochádzali a mne nezostalo nič iné, len mu vybrať otcovraždu…
Sedím s ovládačom v ruke a sledujem dej:
„Daj mi znamenie! Prosím! Daj mi znamenie! Daj mi znamenie!“, kričí hlavný hrdina. Scéna sa už blíži…
Panebože, vážne to idem spraviť? Fakt idem rozhodnúť o vražde? Som normálna???
Cítim, ako vo mne čosi bojuje, srdce mi duní v hrudi. A napriek tomu –
„Klik!“
Na obrazovke sledujem priebeh svojho rozhodnutia. Pocity sa mi divne miešajú do akéhosi bahna.
„Tak, tu ho máme – happy end… Aspoňže tak. Malá útecha za rozhodnutie byť vrahom…“
Som zo seba trochu zdesená. Čo ma k tomuto, pre boha živého, doviedlo?
Pocit, že to nie je naozaj?
Vidina happy endu?
Vedomie, že nebudem potrestaná?
Neovládateľná zvedavosť?
Neskutočné…
To naozaj stačí tak málo?
