Pokiaľ chceme duchovne rásť, prijímať a rozdávať lásku, zbaviť sa strachu a prevziať moc nad vlastným životom, je potrebné spoznať, pochopiť a s láskou rozvíjať vlastné ego. Spoznať svoje kvality a odhaliť rezervy je najlepším spôsobom, ako byť plnohodnotne osožný sebe aj druhým. Chceme niečo robiť. Chceme sa vydať tou správnou cestou. Rozprávame o nej, konáme s ňou, no stále a zasa sme driapaní zmätkom, strachom, neistotou a pochybovaním o pravdivosti svojho konania. Máme pocit, že okolie nás nemôže pochopiť a hrozí, že nás odmietne. Váhame a strácame istotu. Objaví sa recept, návod, ktorý nesie meno „Meditácia”. Všetci učitelia v našom okolí sú však buď nedostupní alebo sa schovávajú v spolkoch, ktoré nás neoslovili. Skúsime to teda sami.

Začať však je najlepšie hneď. Priamo teraz. Meditácia neznamená vždy len sedieť so zavretými očami a vyzerať ako socha… Veľmi dôležité je naučiť sa pitvať vlastnú myseľ, aby sme mohli vylučovacou metódou rozlišovať medzi vonkajškom a vnútrom. Učme sa pozorovať svoje emócie a myšlienky ako z nadhľadu. Akoby sme študovali les. Aj v lese sa priamo pozorovateľ nachádza a ovplyvňuje tým ten priestor, ale zároveň môže odtiaľ odísť. Necíti sa byť tým lesom, len je načas jeho súčasťou. Keď nás niečo rozčúli, chvíľu sa zastavme a pozorujme, čo alebo kto nám to spôsobuje a čím. Skúsme sa analogicky dostať k pôvodu tej emócie. „Hnevám sa preto, lebo nejaký človek je zlý alebo ten nejaký človek nie je taký, ako chcem JA aby bol?!?”

Všetko sa to dá a meditácia pomáha cvičiť myseľ byť pozornou. Pozorná myseľ znamená, že má všetky myšlienky ako na plátne v kine. Ako keď pozeráte horor. Bojíte sa, lebo sa vlastne chcete báť. Pokiaľ je toho príliš, otrasiete sa a poviete si:

„Kurník šopa, veď je to len film. Dobrý scenárista, ozaj ma vyplašil!”

Strach opadne.

Skúsme to robiť priamo v praxi. Hneď. Pozorujme sa a čím častejšie to v priebehu bežného života dokážeme, tým viac cvičíme vlastnú myseľ. Naučme sa byť úprimní hlavne k sebe! Odhaľme sa najprv pred sebou a to nekompromisne!!! Sledujme vlákno každej emócie, ktorú pocítime a skúšajme znovu a znovu nájsť ten pravý dôvod, prečo sa objavila. Prax je len v cviku. Uznávam, aj cviku je niekedy veľa a hlavne môže unavovať. Takýto návod nás dovedie možno do ambulancie psychiatra. Na zvládnutie takéhoto postoja je potrebné mať myseľ pokojnú a silnú. Pokojná myseľ je slobodná a slobodná myseľ dokáže tvoriť a meniť všetko, čo nie je mysľou.  Chceme vedieť, čo je myseľ a čo nie? No výborne, to máme teda dôvod začať sa hrať na sochu.

Meditácia je posilňovňa mysle. Je to cvičenie pokoja mysle. To už by ale chcelo viac sústredenia. Mohli by sme teda skúsiť aj pokojnú „ozajstnú” meditáciu. Nemusíme preto vymýšľať spočiatku žiadne zvláštne techniky. Jediné, čo bude skúšané, bude naša trpezlivosť. Pri začiatkoch je osožné vnímať vlastné telo a jeho prejav ako naše malé dieťa. Chceme ho naučiť veľmi dôležité veci, ale ono sa vzpiera, odmieta sa sústrediť a vymýšľa tisíc dôvodov, ako sa „uliať” s výučby. Už tu sa nám krásne prejavuje efekt ako zrkadlový obraz. Presne tak, ako sa správame k sebe, správame sa aj k ostatným. Pokiaľ chceme duchovne rásť, prijímať a rozdávať lásku, je potrebné spoznať, pochopiť a s láskou vychovávať vlastné ego.

  • 1. Fáza môže trvať také dlhé obdobie, ako sami chceme. Niet sa kam ponáhľať. Máme pred sebou toľko životov, koľko budeme potrebovať. Najlepším cvikom je nájsť polohu v sede a zotrvať v nej. Pomáha „turecký” sed na zemi s podložkou pod zadok. Nohy sú len voľne pokrčené a zložené pred telom. Nemusia sa prekrížiť. Ruky sú na stehnách hore dlaňami a palec máme spojený s ukazovákom. Či chceme alebo nechceme, prúdia cez nás energie a to treba rešpektovať. Pokiaľ nám poloha rúk nevyhovuje, otočme ich dlaňami dolu a voľne položme na kolená. Uvoľňujeme vedome telo, uvedomujeme si uvoľňovanie každého svalu, vnímame, ako sa uvoľňujeme bez narušenia tohto procesu akoukoľvek asociáciou. Príchod myšlienky sa naučíme vnímať ako keď svetlá reflektora auta osvietia stenu. Trochu nás síce vyrušia, ale my sa opäť vrátime k nášmu telu. Tu sa stretávame sprvými prekážkami fyzickej nepohody a strnulosti až bolestí. Čo je však oslobodenie myslenia, ak nie zbavenie sa strnulosti? Nesmieme sa zľaknúť strachu ani bolesti. Pri meditácii vychádzajú na povrch niekedy veľmi staré problémy. Tie zvyknú bolieť. Tie zvyknú vystrašiť. Boli tu vždy, len teraz sme si ich naozaj všimli. Fyzická bolesť je ľahko overiteľná lekárom. Jedná sa okonkrétny fyzický problém? Výborne, prejavil sa. Jedná sa o záhadu, nad ktorou lekár mraští čelo a rozmýšľa akým spôsobom nám úctyhodne oznámiť, že nemá páru, o čo sa jedná? Výborne. Nejedná sa o nič, čo by nás mohlo ohroziť. Sme na dobrej ceste a takéto bolesti prechádzajú vždy, keď pominie ich pôvod. Bolesti, ktoré prichádzajú v období, keď začíname meditovať sú len fyzickým vyjadrením nánosov mysle, ktorá sa pod nimi nedokázala prejaviť. Nie je potrebné za každú cenu vedieť, čo bol dôvod každej nepohody. Ak to naučíme robiť telo, myseľ má prvú lekciu za sebou. Ak dokážeme bez problémov sadnúť do polohy a uvoľniť vedome telo, môžeme urobiť ďalší krok. (Nedajme sa odradiť, aj keď táto fáza bude trvať mesiace. Môže sa stať, že do druhej vhupneme, ani si to nevšimneme.)

AUTOR TEXTU: Valerián Švec