Sedím na podlahe a okolo mňa je asi milión fotografií. Chrbát mám úplne stuhnutý a nohy so mnou prestali komunikovať už asi pred hodinou. Pôvodne som mala v pláne dať dokopy jeden album, ale nejak sa to zvrhlo. Topím sa v minulosti, pocitoch a údive.
Najviac ma prekvapujú fotografie príbuzných, ktorí už zomreli. Počas ich života som nemala pocit, že sa im podobám. Práve naopak, pripadala som si ako úplný originál. Dnes tie fotky rozprávali úplne iné príbehy ako predtým.
Fotky plné príbehov
Teraz v ruke držím fotografiu otca. Mladý tínedžer, ktorý práve plánuje ďalšiu neplechu. Potmehúdsky sa usmieva. Ale dnes vidím aj niečo iné. Vidím schúlené plecia a ostražitý pohľad. Dnes fotka hovorí o našej spoločnej neistote.
Odložím otcovu fotku a pod ňou sa zjaví mamina fotka. V hlúčiku dievčat ako hrdá účastníčka spartakiády. Dnes v jej tvári vidím aj akýsi smútok. Mladučká tvár vypovedá o našej snahe zapadnúť a byť užitočná.
Preklopím pár ďalších fotiek a nájdem moju babku, ako drží na rukách dievčatko. Vždy mi pripadala krásna, bola ako scéna z filmu. V pohľade babky teraz ale vidím veľa smutných príbehov, ktoré vyústili do silnej potreby pomáhať.
A tu máme otcovu mamu. Babkine držanie tela mám snáď úplne identické. Vystretý chrbát, vtiahnuté bruško, vypnutý hrudník. Z toho postoja dnes kričí túžba mať veci pod plnou kontrolou.
Ešte aj ten usmiaty vlčiak Dony mi pripomína moju detskú naivitu: „Čaute, ľudkovia! Tak čo, ideme sa hrať?“
Svojich predkov nosíme v sebe
Hľadím na fotografie a cítim každú pózu, každý výraz tváre, každé gesto ako svoje vlastné.
„Ako som si mohla myslieť, že som originál? Som oni! Oni sú ja! Som nejaký podivný zhluk všetkých mojich predkov!“
Položím fotky na zem a rezignovane hľadím na tú kopu ľudí. V hlave mi prebiehajú všetky rozhovory s mojimi blízkymi. Ich príbehy sa mi mocú jeden cez druhý. Už nie som schopná rozoznať, ktorý bol koho. Veľké klbko nití života už nie som schopná rozpliesť.
Dary alebo ťažoby
Zvalím sa na zem a dlaňami si pretieram oči. Snažím sa uľaviť chrbtu a prebudiť k životu aj nohy.
„Ach, to telo!“ vybuchnem v šialený smiech. Práve som si uvedomila, že som podedila ešte aj ich deformácie chrbtice, boľavé nohy a medzeru medzi zubami.
„Pane Bože – však ja som dokonalý skladanec všetkých generačných prúserov!“
Ťarcha všetkých tých myšlienok ma úplne zavalila. Mám pocit, že vážim asi dve tony. Zabáram sa do koberca a chvíľu mám dokonca vážny strach, či budem schopná postaviť sa.
„Prečo si to všetko mám odskákať zrovna ja?“ Zalial ma pocit nespravodlivosti.
„Karma je sviňa… Alebo žeby nie?“
Zlé vyvažuje to dobré
Konečne sa prebudil môj robotický mozog. Často ma zachraňuje, keď sa začnem topiť v pocitoch a neistote. Tak ho teda pustím, nech si robí svoju robotu. Nebudem tu ja do rána čumieť do plafónu! „Nech sa páči, rob, čo vieš.“
„Ó, ďakujem! Aká česť! Tak, moja… Pekne sa na to pozrieme analyticky:
Po prvé:
Tak si podedila kopu problémov. A čo? Kto nepodedil?
Po druhé:
To si akože nezdedila nič užitočné? Kde si myslíš, že som sa vzal ja? Fajná kombinácia otcovej vynaliezavosti a maminej húževnatosti. Ja som zo sebou nadmieru spokojný.
Po tretie:
Ak sa nechceš čvachtať v karme, tak šup-šup! Poďme to vyriešiť! Karma tu predsa nie je preto, aby Tebe osobne oplieskala o hlavu nejaký trápne chyby. Ona chce len vyriešiť nejaký hlavolam, ktorý predkovia nevyriešili. Takže moja zlatá – prestať sa ľutovať. Pozri sa na to tak, že si Ťa karma vyvolila ako riešiteľa záhady. Chápeš? Môžeš byť Vyvolená! Chceš?
Po štvrté:
Zas až tak vážne to neber, nemusíš vyriešiť všetko. Niečo nechaj aj ďalším generáciám. Niekedy im stačí ukázať, čo nefunguje. Oni si potom vyskúšajú ostatné možnosti. Aspoň sa nebudú nudiť.
Tak. Hotovo. Môžeme ísť spať? Sú tri hodiny ráno, cica. TRI HODINY! Padaj už do postele, krucifix!“
Precitnutie do reality
Tak trošku zahanbene sa posadím a zistím, že až taká ťažká nie som. Vlastne pomaly zisťujem, že si pripadám silnejšia. Vyššia. Tajomnejšia. Pozriem sa na kopu fotiek a cítim sa… Vyvolene.
Vystrúham potmehúdsky úsmev, počas podivnej tanečnej choreografie zozbieram fotky do krabice a plánujem, ako opravím svoj životný príbeh tak, aby bol užitočný pre mňa. Znova mám veci pod kontrolou a dokonca sa teším sa na tú hru so životom.
Uverejnené v mesačníku Balans č. 7, 13.7.2021
