Stojíme v nitrianskom byte nalepené na okne a sledujeme fascinujúce divadlo.
„Kokos, to je lejak!“
Z neba padajú obrovské kvapky a s dunivým rachotom dopadajú na okenné sklá. Na chodníkoch sa tvoria malé potôčiky a šantivo si pobehujú kade sa im zachce. Ľudia stoja uväznení pod strieškami obchodov. A iní sa zase neuveriteľnou rýchlosťou snažia dostať domov, do sucha.
„Poďme zmoknúť!“
Prekvapenie mi zdvihlo obočie. Pozriem na Moniku a snažím sa vyčítať z jej tváre, či to myslí vážne. Je to rebelka od prírody. A ak si dovolím nesúhlasiť, vystavujem sa vážnemu nebezpečenstvu, že môj život bude nudný.
„No čo je, poďme!“
„Čo ja viem…“
Pomaly prepočítavam dôvody, prečo človek nemôže zmoknúť:
- Budem mokrá.
.. Ok… Teoreticky sa môžem prezliecť. Popravde – doma som si do tašky pribalila pár vecí pre prípad, že by som zmokla. Dokonca aj topánky. - Bude mi zima.Veď nejdeme na žiadnu túru. Len zlezieme dole, zmokneme a pôjdeme naspäť do tepla.
- Ochoriem a zomriem na zápal pľúc!Fúha, a táto myšlienka sa vo mne kedy objavila? Veď však… Nebude to trvať dlhšie ako sprcha. Stihnem za takú krátku dobu v daždi ochorieť na smrť?
- Nikoho som takúto vec ešte nevidela stvárať.Hej? A čo ten týpek vo filme Spievanie v daždi? Ten si to celkom užíval.
- Ľudia budú divne kukať.Však to je super, budeme hviezdy!
- Je príjemnejšie zostať tu.A robiť čo? Pozerať telku? To môžeš aj inokedy. Teraz PRŠÍ.
„Jezíííš, však za chvíľu sme naspäť! Poďme rýchlo, kým poriadne leje!“
Váhavo prikývnem a pohnem sa k dverám. Telo má ešte obavy, ale moje dobrodružné JA niekde vo vnútri už poskakuje od radosti.
Rýchlo zbehneme dolu schodmi a otvoríme vchodové dvere. Príjemne chladný vzduch s typickou vôňou dažďa mi na tvári vyrobil vychechtaný výraz. Veľkosť kvapiek bola priam zarážajúca. Padali z neba obrovskou rýchlosťou, pri kontakte s chodníkom sa odrážali a vytvárali v celku vysokú vrstvu divoko tancujúcich guličiek.
„Ideme?“
Neisto kývnem a spolu sa vnoríme do objatia letnej búrky.
„Ááááá!!!“
Kurník! To sú teda parádne ťažké kvapky! Mám pocit, že mi na skrčený chrbát padajú krúpy. Chvíľku je to nepríjemné, ale v momente keď sa presvedčím, že kvapky nemajú šancu ublížiť mi, začínam si dážď užívať. Narovnám chrbát, zodvihnem hlavu, nastavím dažďu aj dlane. Je to ako chytať kamienky, ktoré vás hneď po dopade pohladia. S obrovskou silou mi dopadajú na hlavu a potom cez vlasy stekajú po tvári. Začnem sa podivne hihňať. Ľudí na ulici vôbec nevidím kvôli zaroseným okuliarom. Nevidím ani Moniku, som tak nejak sama-nesama. Cítim, ako mi premoká tričko a po chrbte mi zbiehajú koľajničky až k opasku. Topánky neúprosne premokajú. Pokrútim prstami a cítim, ako to tam čvachtá. Sú úplne plné vody. Kráčať v takých topánkach je neskutočne srandovný pocit a to ma rozosmeje ešte viac.
Stačilo 20 sekúnd a som úplne zmoknutá. Do nitky! Začína mi byť chladno. Kývnem na Moniku a poberieme sa naspäť do bytu. Privítajú nás karhavé pohľady, ale to nám dažďovú náladu len tak nepokazí. Za pár minút sme prezlečené a potmehúdskymi úsmevmi si sušíme vlasy. Teraz už vieme, aké to je zmoknúť. Je to paráda!
Od tohto zážitku uplynulo už 20 rokov. Bolo to prvé chcené zmoknutie, ale určite nie posledné. Každý rok si vyberiem aspoň jeden letný lejak a idem zmoknúť. Len tak pre radosť. A tiež by som si pripomenula, že robiť veci, ktoré sa „normálne“ nerobia nemusí byť nebezpečné.
Ľubka Balážová nám na prednáške o strave povedala, že všetko zlé, čo sme počuli, je pravda. A všetko dobré tiež. Ono totiž záleží na okolnostiach. Ako sa k situácii postavím. Ak sa dopredu pripravím na ťažkosti, zvážim, čo mi to môže priniesť a som aj ochotná niesť následky, to, čo veľmi ublížilo inému človeku, mne môže priniesť úžitok.
