Niektoré veci sa stále opakujú dookola. Sú to presne tie, ktoré potrebujú pochopenie a uvedomenie. Pokiaľ nich človek nepochopí a nevystúpi stanú opakujúcou slučkou vedomia, až tak nastane vo vedomí krok vpred. Ako pochopiť veci, ktoré sú zrejmé pre tento svet? Berieme ich takmer za prirodzené v ich opakujúcich sa slučkách, no v raste človeka sú len zlomkom času a potrebným krokom nahor. Sú tu pre skok vo vedomí, pre uvedomenie si cesty a naplnenie v pochopení.
Raz sa stane niečo čo prinesie človeku zmenu, vystúpi z opakovaní a pochopí vlastný rast ako prirodzenosť. Spleť udalostí mu ukážu jeho prejav, okolie odzrkadlí jeho podstatu, zdravie či chorobu, pokoj alebo stresové situácie. Všetko do seba jednoducho zapadne. Vyvstane z toho osvietenie vedomia, uvedomenie si a pochopenie daných okolností. Každý v tom kráča a nachádza tieto momenty. Niekedy viac, inokedy menej. Niekedy sa s nimi naplno stotožňujeme, inokedy ich berieme ako súčasť cesty večnosťou v tele človeka pozemského charakteru. Ďalší krát zažívame pochod duše vo vedomí. Zrody a prerody, premeny a transformácie rôznych prejavov a pochopení. Viac menej je to jednoduché. No človek chce stále niečo meniť a zdokonaľovať. Chce byť výnimočný každý deň, chce svoje ego vyšperkovať k absolútnej dokonalosti. Aké krásne pasce a premeny vedomia z ktorých je krásna cesta von.
Dostať sa do plnosti prítomna. Do chutí večných, do radosti a prúdu prítomnej vďačnosti. Aj v tom je zážitok vnútorného charakteru, ktorý ukáže človeku prečo existuje. Čo vlastne dosahuje a na čo mu je dobré zažívať každodenné zážitky. Je to tak obyčajné, tak plné, tak dokonalé, že to nechce viac slov. Potrebuje to iba chuť plnosti seba samého v dovolení si toho čo je pre dnes možné.
Žiadne obmedzenia v osobnom živote. Žiadne obmedzenia v konaní. Je tu cesta, je tu krásna možnosť spolutvoriť v odovzdaní sa celku. Čo to človeku dá kreativitu a možnosť zdokonaľovať to čo je už perfektné. Chcieť a vedieť to všetko čo tu je a čo sa stále mení. Cítiť cestu vykúpenia z chýb, ktoré sme ako ľudia vykonali. Boli tak posvätne potrebné pre dozretie individuálneho vedomia, kde si človek uvedomil svoje malé – veľké omyly. Priviedli ho na cestu k múdrosti, k posvätnosti ducha v hmote. K prepojenosti všetkého so všetkým.
Žiadne omyly, žiadne chyby, len potrebné často-krát ťažké bolestivé skúsenosti, ktoré urobili z človeka bytosť, ktorá našla svoju podstatu. Tak hlboko v hmote, odpojený od seba samého. Klesnúť do bažín nevedomosti a opakujúcich sa vzorcov správania danej éry. Čo ďalej s tým všetkým človek? Je tu nový deň, nové ráno, nový začiatok večného pokračovania zmien v odovzdaní celku a slobodnej vôli. Máš silu na to aby si zmenil svoj život a poučil sa z vlastných evidentných chýb? Vidíš ich? Vieš si ich priznať a vystúpiť z nich? Ak áno, máš moju poklonu, máš môj obdiv, že to dokážeš. Si jedným z mála a predsa si dozrel k tomu aby si sa pokoril pred vlastnou pýchou a dosiahol čistotu vedomia.
Si krásny, stále si bol aj budeš vo svojej hĺbke vo svojom prejave, vo svojom tichu človek milovaný. Si jediný, dokonalý, nádherný unikát, ktorý je len sám sebou. Prestaň kopírovať okolie a načri do studnice vlastných skúseností a zážitkov vedomia. Spolupracuj s vedomím, spolupracuj s ľuďmi, ktorí sú v tvojom okolí, spolupracuj s láskou.
Miluj a buď, teš sa a tvor, v tichu a odovzdaní, v slobode rozhodnutia a cítenia všetkého s čím si spojený.
Branislav Alnemiel Rybička
Copyright © Článok je možné v neskrátenej a neupravenej podobe šíriť ďalej nekomerčným spôsobom len s priložením tohto odkazu na stránku s uvedením zdroja, vrátane tejto poznámky.
