Nezištná láska je slovné spojenie, ktoré jasne pomenováva dej. Netreba k tomu nič dodávať. Netreba nič vysvetľovať. V tomto slovnom spojení je obsiahnuté všetko čo treba. Stačí vysloviť „nezištná láska“ a všetko je jasné. Problém nastáva vtedy, keď k tomuto slovnému spojeniu chceme priradiť obraz, ktorý k nemu nepatrí. Je to niečo podobné, ako keď vyslovíme „šálka“ a ukazujeme na studňu.
Stala sa mi taká veselá príhoda, kedy mi priateľ vyslovil jednoduché želanie. Komplikácia nastala v tom, ako som to ja vnímal.
Moja verzia toho, čo som počul, bola:
„Chcel by som vidieť tvoje autíčko.“
Ja som odpovedal: „Nech sa páči, veľmi rád ti ho ukážem. Tu je za bránou Suzuki“.
Pozrel sa na mňa nechápavo a tak som mu zdôraznil:
„Suzuki Vitara“.
Začal sa smiať a doplnil: „Chcel som vidieť tvoju flautičku.“
Prišlo k omylu. Predstavme si, že ten omyl by sa nestal a skutočne by môj priateľ slovo autíčko vnímal pod významom hracieho nástroja, ktorý ja poznám ako flautu. Ukázal by som mu auto, otvoril by som všetky dvere, začal by som rozprávať charakteristiku toho auta a on by sa na mňa len nechápavo pozeral. Nerozumel by mi a znovu by mi zopakoval, že chce vidieť autíčko. Ja by som ho presviedčal o tom, že sa na neho práve pozerá. Keby sa tento človek nechal mnou presvedčiť, že vidí naozaj podľa neho „flautičku“, tak by sa snažil nejako na to autíčko hrať. Hľadal by, kde sa do neho fúka, kde sú dierky, ktoré treba zakrývať prstami a ja by som sa nevedel vynačudovať nad jeho reakciami a možno by som mal aj tendenciu zavolať odbornú psychiatrickú pomoc. Nedorozumenie máme na svete. Ide iba o pojem. Nejako takto sme dopadli pri vnímaní slovného spojenia „nezištná láska“. Všetci intuitívne hľadáme nezištnú lásku, chceme ju prežívať, chceme ju uplatniť vo svojom živote, chceme ju tvoriť. Svoju pozornosť však zameriavame na vzťahy. Ukazujeme prstom na vzťah a tvrdíme, že v tomto obraze vytvoríme nezištnú lásku. Niekde hlboko v podvedomí však vieme, že sa jedná o omyl ale nerozumieme kde vznikol. Preto sú ľudia, ktorí tvrdia že nezištná láska neexistuje, alebo sú ľudia, ktorí tvrdia že nezištná láska existuje, no je veľmi ťažké ju prežívať. Pokúšajú sa o to, opätovne zlyhávajú a o to viac ich to bolí. Idú do boja, znova zlyhávajú a vysiľuje ich to. Z tých šťastnejších sa stávajú skeptici, z tých nešťastnejších sa stávajú trosky. Kde je teda chyba?
Mám veľmi rád podobenstvá, pretože skrze podobenstvá sa dá porozumieť veci s nadhľadom. Skúsme si teraz predstaviť jedno podobenstvo. Uverte mi, že z tohto podobenstva potom dokážeme porozumieť aj nášmu omylu s nezištnou láskou.
Predstavme si, že sa pozeráme na automobil. Ja pri ňom stojím a hovorím:
„Otáčaním kolesa udávate smer jazdy vášho automobilu.“
Sústreďme sa len na túto jednu vetu a pokúsme sa teraz predstaviť si, ako by mohol reagovať na môj oznam človek, ktorý automobil vidí po prvýkrát a pozná iba názvy jeho základných častí. Pravdepodobne by pristúpil priamo ku kolesu automobilu. Chytil by ho do rúk a snažil by sa kolesom otáčať. Predstavme si, že to prvé o čo by sa pokúsil by bolo otáčanie kolesa v smere alebo proti smeru hodinových ručičiek. Namáhal by sa, vypínal by sily. Keby bol veľký silák, je možné, že by to koleso otočil a tým pádom by autom naozaj pohol. Auto by išlo jedným smerom. Nebol by s tým samozrejme spokojný. Chcel by, aby auto išlo takým smerom, ktorým on chce. Hútal by nad tým kolesom, snažil by sa svojimi pohybmi robiť rôzne úpravy a potom by pri troške zamyslenia prišiel na to, že keď bude kolesom hýbať aj od seba alebo k sebe, môže meniť smer pohybu auta. Intenzitou otáčania môže zvyšovať alebo znižovať rýchlosť pohybu auta a naklápaním kolesa môže meniť smer. V podstate dosiahol to, čo sme si povedali, ale za cenu obrovskej námahy. Čo by si asi takýto človek pomyslel o automobile? Čo by si pomyslel o spôsobe akým auto poháňa a určuje smer? Pravdepodobne by si odfukol, ponadával a povedal, že v živote už auto nechce vidieť a bude chodiť radšej pešo. Možno by ešte nakričal na niekoho, kto automobil propaguje, že klame ľudí, zavádza ich a automobil ani zďaleka neuľahčuje ľuďom pohyb. Naopak sťažuje ho. Stal by sa z neho teda automobilový skeptik, to je ten lepší prípad. Keby podľahol viere, že automobil je predsa len nástroj uľahčujúci pohyb, obrátil by pozornosť na seba. Pátral by po tom, čo robí zle a ďalej by sa pokúšal s tým kolesom otáčať rôznymi spôsobmi. Možno by si pomyslel, že je slabý a začal by chodiť do posilňovne aby zvýšil silu svojich paží. Postupom času, keby sa chcel vyrovnať ostatným automobilom ktoré vidí jazdiť po cestách, by sa z neho stala fyzický troska. Netušil by, že moja prvá veta:
„Kolesá určujú automobilu smer jazdy“ v praxi znamená úplne niečo iné ako to on uchopil. Prečo to tak je? Zameral pozornosť na kolesá. Snažil sa síce aplikovať do praxe poučku, ale robil to spôsobom, ktorý bol absolútne nevhodný. Ani netušil, že kolesá sú súčasťou celého komplexu technológie, ktorá dáva zmysel automobilu. Tá technológia má svoje časti, svoj postup, celú sústavu. Nebol informovaný o tom, že v automobile je kabína, v ktorej je miesto pre šoféra a na tom mieste pre šoféra je volant. Vidíme, ako ľahko vznikla úplná dezorientácia.
Predstavme si teraz svet ktorý nás obklopuje. Tento svet, ktorý vnímame svojimi zmyslami, má tiež jasnú sústavu častí, ktoré do seba dokonale zapadajú. Skúsme nazvať túto sústavu „vzťahový svet“. To znamená že všetko čo sa tu deje je vlastne dôsledok vzťahov. Krátkych, dlhých, menej intenzívnych, viac intenzívnych, silnejších alebo slabších. My tieto vzťahy vytvárame svojim priamym pôsobením. Celý tento vzťahový svet však patrí do ešte väčšej časti, do prostredia ktoré môžeme teraz nazvať „Nezištná láska“. Nezištná láska je svet, v ktorom sa všetko deje. Všetky vzťahy ktoré sa dejú, sa nachádzajú v prostredí nezištnej lásky. Pokiaľ pozorujeme tento svet z pohľadu nezištnej lásky, vidíme vzťahy, ktoré podporujú nezištnú lásku. Vyživujú ju, smerujú ju, dávajú jej silu a dávajú jej význam a naopak, nezištná láska dáva zmysel všetkým vzťahom. Pokiaľ sledujeme tento svet z pohľadu zištnej izolácie, všetky vzťahy napĺňajú zištnosť a izoláciu, vyživujú zištnosť a izoláciu, podporujú zištnosť a izoláciu.
Vzťahy sú teda niečo, čo pozorujeme ako dôsledok nášho uhla pohľadu, ktorým sa pozeráme na zjavený svet. To, ako sa vo vzťahoch cítime, je dôsledkom nášho uhla pohľadu na zjavený svet. Použime ďalšie podobenstvo. Predstavme si dvoch obchodníkov na jarmoku, každého s vlastným stánkom. Jeden obchodník je človek, ktorý vyrába svoje výrobky sám a veľmi ho to baví. Jeho práca mu spôsobuje radosť. Tvorba ho teší a zmysel svojho života vidí vo svojich výrobkoch. Vedľa neho má stánok človek, ktorého jediný zmysel života je čo najskôr zarobiť peniaze, aby nemusel robiť nič. Každá práca, ktorú doteraz vykonával ho vlastne otravovala, aj práca predaja na tom stánku je pre neho ťažká a namáhavá. Sníva iba o tom, aby si čím skôr mohol užívať dovolenky pri mori, bezuzdné hýrenie, zábavu, uvoľnenie a leňošenie.
Prvý je vysmiaty od ucha k uchu. Návštevníci si môžu všimnúť, že žiari radosťou, baví ho rozprávať o svojich výrobkoch. Popri predaji ešte vyrába ďalšie a teší sa, ak majú otázky ako to robí. Ukazuje rôzne zaujímavosti a je si vedomý toho, že jeho výrobky majú hodnotu. Ponúka ich aby si ich mohli chytiť, vyskúšať, vysvetľuje ich účel. Keď prejavia úprimný záujem, je ochotný priznať zľavu. Peniaze sú pre neho symbolom energie, ktorá mu napomáha vyrábať ďalej. Starať sa o svoje živobytie, vyživovať svoje telo, vyživovať svoju rodinu, budovať svoje obydlie, vylepšovať dielňu, kupovať si nové nástroje. Predáva na stánku a pýta za svoje výrobky peniaze.
Vedľajší obchodník je však mrzutý, zamračený. Nad jeho stánkom je veľká ceduľa:
„Zákaz dotýkať sa vystaveného tovaru!!!“
Hundre, keď sa tam tlačí veľa ľudí a upozorňuje ich, aby mu tam nerobili neporiadok. Dohliada, stráži, či mu náhodou tovar nekradnú. Stále má v očiach strach, napätosť a nadáva:
„Ľudia by chceli všetko zadarmo! Nikto nechce kupovať, len obchytkávať! Zasa je dnes malý obrat a zasa jeden deň strávený zbytočne za málo peňazí!!!“
Obidvaja obchodníci žijú vo vzťahu s jarmočnými návštevníkmi. Jeden obchodník je radostný. Jeho vzťah je nádherný, naplnený šťastím. Jeho výrobky sú vyhľadávané a ľudia ho za ne chvália. Druhý je mrzutý, nešťastný, ľudia od neho nič nekupujú, nemá úspech.
Vysvetlenie je v podstate jednoduché.
Ten prvý sa teší svojej práci a uvedomuje si, že práve tá práca je zmyslom jeho života. Neočakáva od ľudí nič iné, iba aby mu vrátili ním odovzdanú energiu. Pracuje rád, uvedomuje si hodnotu svojej práce. Samotná ponuka je vyvážená. Potrebuje získať zdroje na vlastnú realizáciu, ktorou je osožný pre iných. Vidí svoju prácu za všetkým a je ochotný ju ponúknuť. Svojim postojom, uhlom pohľadu z nezištnej lásky, dokázal vytvoriť rovnovážne vzťahy.
Ten druhý obchodník nemá rád svoju prácu a v podstate ani nevie čo je zmyslom jeho života, pretože za zmysel života považuje nečinnosť – neživot. Prácu považuje za otravnú a obraz jeho oddychu je iluzórny, nedostihnuteľný, neuskutočniteľný. Pozerá sa na všetko zo zištnou izoláciou, pristupuje k ostatným ľuďom podozrievavo. Stráži si svoj stánok. Najradšej by do neho nikoho nepustil. Tovar, ktorý predáva považuje sám za hnusný. Kopa tých výrobkov je nakradnutá, druhá kopa je kúpená z Číny a tretia voľakde získaná za veľmi lacné výpredajové ceny. Nič z toho nevyrobil, pretože on robiť nechce. Chce len zisk. Pozerá sa teda na ostatných ľudí z pohľadu ziskuchtivosti, až chamtivosti. Buduje si nevyrovnané vzťahy a preto ich prežíva v úzkosti a v napätí.
Čo teda nezištná láska je?
Nezištná láska je postoj prijatia a uznania – vlastnej hodnoty a hodnoty ostatných.
Takýmto postojom môžeme budovať vyrovnané vzťahy ku všetkému. Znamená to, že svoje kvality ponúkame ostatným a pýtame za to rovnovážnu odmenu v kvalitách, ktoré nám chýbajú. Neočakávame nič bez práce, nemáme pocit že nám niekto niečo dlhuje. Sme sebavedomí a nemáme strach. Takto vznikajú rovnovážne vzťahy. Rovnovážne vzťahy sú dôsledkom prijatia a uznania.
Nezištná láska je postoj, v ktorom uznávame každému právo na vlastný život, na vlastnú cestu. Preto je aplikovanie nezištnej lásky do vzťahov na prvý pohľad ťažké podobne, ako otáčanie kolies automobilu vlastnými rukami.
Ak teda hľadáme nezištnú lásku, obráťme pohľad do seba. Pozrime sa na svoje postoje, pozrime sa na to, ako vnímame svet okolo seba. Pozrime sa, či sme schopní uznať inakosť, či sme schopní prijať záujem, či sme schopní vôbec niečo ponúknuť zo svojich vlastných kvalít. Overme si, či máme dosť sebavedomia na to, aby sme sa sami cítili zaujímaví aj pre niekoho iného. Môžete mi veriť, že až potom všetky naše vzťahy budú tieto hodnoty odrážať a my v nich budeme šťastní.
Ak so svojimi vzťahmi nie sme spokojní, riešenie je veľmi jednoduché. Vzťahy majú mať jednu veľmi dôležitú vlastnosť – rovnováhu. Koľko od vzťahu očakávame, toľko musíme aj sami vedieť ponúknuť. Vedomé vzťahy sú o tom, aby sme si na oboch stranách boli jasne vedomí čo dávame a čo za to prijímame k spokojnosti oboch strán. Vzťahy totižto nikdy nie sú nezištné. Budovať vzťah, ktorý je nezištný je ilúzia. Holé bláznovstvo. Každý vzťah je zištný!
Preto nám všetkým na záver prajem rovnovážne vzťahy vzišlé z nezištnej lásky ku všetkému zrodenému.
