Kdesi medzi malým mestom a ešte menšou dedinou, v oblasti zvanej Močiar, stojí malá drevenica. Vyzerá ako domček z rozprávky O troch prasiatkach. Človek sa bojí fúknuť, aby nespadla. Voda v potoku, latrína dvadsať metrov od drevenice. Signál? Ale prosím vás! Veď aj naladiť rádio je problém! Má teda zhruba o jednu hviezdičku viac ako stan.
Ale napriek tomu všetkému tento domček má pre nás cenu zlata. Je to náš rodinný terapeut.
Sedím na gangu a popíjam kávu. Obitý hrnček nevyzerá zrovna hygienicky, ale to ani ja. Oblečenú mám obľúbenú mäkkú mikinu, ktorá si už odžila svoje. Doma ju už nenosím, pretože vyzerá hrozne. Ale na Močiari si ju ešte stále môžem užiť. Premýšľam, či sa dnes odvážim umyť v potoku… Hm… Nie. Dnes to nebude.
Keď sa popozerám okolo, mám pocit, že tu v podstate nič nie je. Ale keď privriem oči, miliardy rôznych zvukov ma okamžite vyvedú z omylu. Hmýri sa to tu životom. Vzduch, potok, lúky a aj les. Nebyť uja Janka a jeho elánu, les by ten malý domček určite pohltil. Premýšľam, odkiaľ sa vzal názov „Močiar“. Nikdy som tu nič také nevidela. Raz sa na to niekoho spýtam.
V myšlienkach zablúdim domov. Je toho tak veľa! Nová práca, rodina, priatelia, vzťahy, inštitúcie, hypotéka, peniaze… Valí sa to zo všetkých strán! Čo vám poviem – áno. Ušla som sem na dovolenku. Na chvíľku. Tu je kľud, akési „časoprázdno“. Nemusím sa zaoberať všetkým naraz.
Postupne beriem do rúk myšlienku za myšlienkou.
Popozerám si ju zo všetkých strán. Prehodnotím, čo s ňou a uložím ju na správne miesto.
Jedna za druhou nachádzajú svoj význam a postupne začnú dávať zmysel ako celok.
Zakalená myseľ sa postupne čistí. Čím viac myšlienok uložím, tým jasnejšie vidím úžitok toho, čo mám.
Po pár dňoch už viem, čo sa mi to stalo a čo s tým urobiť.
Po týždni už mám dokonca aj kopec síl na potrebné zmeny.
Hotovo.
Môžem ísť domov.
Terapia Močiarom bola znova úspešná.
