Pondelok ráno:
Malá ručička sa natiahla k maminej gitare. Obočie sa mi okamžite stiahlo. Stredobodom záujmu sa totiž stala struna. Všetky ostatné boli odstrihnuté tak, že ich konce nebolo vidno. Ale táto nie. Provokačne vytŕčala do priestoru a pútala pozornosť. Sledujem Samka a odhadujem mieru bezpečia.
„Musím tú strunu odstrihnúť,“ šrotuje mi v hlave. „Lenže kliešte sú kdesi v skrini. V tej, ktorú teraz nemôžem otvoriť. Moje zvedavé mláďa by z nej okamžite všetko vysťahovalo. Počkám, kým zaspí.“
Pondelok poobede:
Prehrabávam skriňu a hľadám skrutkovač.
“Ej, aha – kliešte. Niečo som s nimi chcela. Hm… Nevadí, potom si spomeniem.“
Streda poobede:
„Už by som ten skrutkovač mala odložiť. Nech sa tu nepovaľuje…
Kliešte…Och, áno! Tá struna na gitare! A gitara je v detskej izbe, kde Samko spí… Tak fajn, vyložím ich von, spravím to potom.“
Streda večer:
„Ok, teraz mám čas, odstrihnem tú strunu… Kurník, kde sú tie blbé kliešte??? Neskutočné!!! Je tu bordel, nič nie je tam, kde to má byť! Kašlem na to, mám aj inú robotu.“
Piatok:
„Zajtra je pohreb, mohla by som tam zobrať aj maminu gitaru. Vedľa nej postavíme fotku – bude to pekné… Len tá struna… Musím nájsť tie kliešte…“
Sobota:
Pobehujem po dome smútku a premýšľam, čo ešte treba urobiť.
„Neviete, kde je mamina fotka?“
„Dali sme ju na gitaru. Bola tam jedna dlhá struna, zavesili sme ju na ňu.“
Obzriem sa a zbadám dokonalý výsledok:
„Tak to bol úžasný nápad, vyzerá to krásne…“
Nedeľa:
Unavene preberám veci, ktoré zostali po mame. Zrak mi padne na veľké puzdro s gitarou. Rozopnem zips, vyslobodím gitaru a pokrkvanú strunu stisnem v dlani. Zaplaví ma pocit vďačnosti za to, že bola presne tam, kde ju bolo treba. A tiež posvätný úžas.
„Takže takto to teda je. Ešte aj struna má svoje poslanie.“
