Týždeň pre výplatou je často mučivá záležitosť, hlavne keď človek žije so slečnou Hypotékou.

Je to veľmi náročná slečna. Pár krát mi už v obchode capla po prstoch. Jeden týždeň pred výplatou bol ale mimoriadne ťažký. Po zmene práce som mala na účte len pol nástupnej výplaty. A o tú sa veľmi rýchlo postarali výdavky na nový byt.

Preratúvala som každý cent, napriek tomu mi týždeň pred výplatou na účte nezostalo nič. Z chladničky na mňa žmurkalo len svetielko. Bol to veľmi nezvyklý, tiesnivý pocit.

Cestou do práce som míňala všetky predajne potravín, oblečenia, drogérie a cítila som sa vymknutá na ulici. Nemôžem tam vojsť, nemôžem si nič kúpiť, žiadna predajňa nie je pre mňa dostupná. Všetka potrava, záchrana, zábava, úľava aj oddych – na čo som sa pozrela, mizlo z môjho dosahu, z môjho sveta, z môjho vesmíru.

„Čo keď ma nové kolegyne pozvú na obed a ja nebudem môcť ísť? Čo keď budem musieť niekam cestovať? Čo keď sa mi minie toaleťák? Čo keď budem potrebovať nejaké lieky? Čo keď budem hladná? ČO, PREBOHA, BUDEM JESŤ???“

Rástol vo mne pocit desu, bezmocnosti, neschopnosti, osamelosti a hanby. A tiež hnev. Hnevala som sa na tento systém, nedokonalosť peňažného toku, na náročnosť tohto sveta.

„Krucifix, však sa snažím! Bože! Prečo to nemôže byť ľahké? Prečo treba bojovať o každú prkotinu? Prečo je všetka tá snaha bezcenná? Idem sa zodrať, behám po úradoch, do práce, sem- tam-onam a späť – a čo z toho? Neviem si ani kúpiť blbý rožok!

Chcem vyhrať LOTO! Pane Bože – okamžite sem naklusaj s tiketom a nech to mám do hodiny na účte! Nemôžem sa po svete tárať hladná, to predsa nemôže byť pravda, nemôže to byť takto… Nechcem to takto… Niečo sprav… Nenechávaj ma tu bez rožkov…“

Smútok sa vo mne preháňal až do fajrontu a trval zhruba do polovice cesty domov. Niekde tam mi totiž pohľad zablúdil do trávy pri chodníku a jednoducho som sa musela rozosmiať. Z toho trávnika na mňa totiž mávala desaťeurová bankovka. Nech ju tam stratil ktokoľvek – mne bolo jasné, že je moja. Tak nejak som cítila Boha, (ktorého som ráno tak oštekala) ako mi pozerá cez plece a s potmehúdskym úsmevom mi vraví:

„LOTO Ti nedám, toľko rožkov za týždeň nezješ. Tak ale na, môžeš si ich kúpiť dvesto. Myslím, že to bude stačiť.“

Odvtedy viem, že Boh sa vždy postará. A tiež to, že má neuveriteľne láskavý zmysel pre humor.

Autor: Veronika Mistríková