Sedím si na vrchole hory, lúče slnka s láskou hladia moje telo, jemný vánok sa ma nežne dotýka, cvrčky v tráve črvkocú a moje oči teší pohľad na okolitú krajinu. Rozjímam…rozjímam nad sebahodnotou a jej úlohou v našom živote. Mám pocit, že pri analýze každého problému v živote sa nakoniec dostaneme k téme sebahodnota, sebaláska, sebaúcta. Ako hovorí jeden z vesmírnych zákonov, ako vo vnútri, tak aj von, ako dole, tak aj hore, ako v malom, tak aj vo veľkom, ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva. Kvantoví fyzicy by mohli povedať, na akej frekvencii vibrujem, to si do života aj priťahujem.

Krátko pred rozpadom môjho ostatného vzťahu som si počas meditácie uvedomila, že nemám uchopenú svoju hodnotu. Nevychádza zvnútra, nemôžem sa o ňu oprieť… pozostáva z posudkov okolia, keď je posudok okolia “dobrý“, cítim sa dobre, keď “zlý“ dotkne sa ma to a cítim sa, že nemám hodnotu… ako lístok vo vetre… Počas meditácie som vnímala , že výsledkom tohto programu je odvrhnutie. Nie ako náhoda, nie ako trest… ale fyzikálny zákon. Fyzikálny zákon fungoval, vzťah sa rozpadol a ja som si prežívala silné pocity odvrhnutia a zlyhania. Prišli obvinenia voči bývalému partnerovi, ktoré som sa snažila potláčať… však ja som zodpovedná za svoj život, ja som si to vytvorila, nemôžem sa tu predsa sťažovať.

Ale keď tam tie obvinenia, posudky sú…nemôžem sa tváriť, že tam nie sú a tá hnisavá rana na emočnom tele neexistuje. Potrebujem ich priznať a ranu vyčistiť a vyliečiť. A tak som si dovolila pred sebou priznať za čo všetko, svojho bývalého partnera obviňujem, vychrlila som v mojej hlave na neho všetky posudky a obvinenia  a na ich dne bolo…to čo najviac bolelo…on neuznal moju hodnotu. A vtedy som precítila, že to ja neuznávam svoju hodnotu. Ja som ten najtvrdší kritik vo svojom vnútri, ktorého mi on tak krásne zrkadlil. Zaprela som Boha, Boha vo svojom vnútri.

Jeden môj blízky priateľ mi hovoril, že pády v našom živote sú situácie, v ktorých prežívame bolesť a utrpenie. Môže to byť napríklad strata blízkej osoby, strata práce a podobne. A ak chceme, aby pád nebolel, potrebujeme vieru. Vieru v seba, vieru v Boha. A čo to znamená viera v seba? Poznám svoje dno, viem, kto naozaj som, poznám svoje kvality a kvality Boha vo svojom vnútri. Keď mám kontakt so svojim dnom – som zakorenená v sebe, tak som si vedomá svojej vzácnosti, vnímam seba ako čiastočku Boha, vnímam seba ako súčasť celku a viem, že všetko sa deje pre môj osoh, aj keď tomu možno hneď nerozumiem. A áno, ľudia do našich životov prichádzajú a odchádzajú, prípadne sa mení kvalita vzťahu, ktorý s nimi máme.  Ale keď mám kontakt so svojím dnom, s Bohom vo svojom vnútri, viem prijať tieto zmeny bez pocitov odvrhnutia a zlyhania. Pretože viem. Viem, kto som. Prajem Vám, priatelia, pevný kontakt s vašim dnom. Ako dole, tak aj hore, korene v zemi a koruna v nebi.

 

Autor: Nikola Salini Laňková