Zážitky ostatných dní ma doviedli k zamysleniu. Ako sme sa s manželkou Luckou pripravovali na festival Avatar , ktorý každoročne s našou Čajovňou Surya absolvujeme, zhusťovali sa na prvý pohľad zvláštne situácie. Dva dni pred festivalom, kedy sme už v pracovnom švungu sa rozhodlo, že v piatok ráno sa bude v čajovni inštalovať rekuperačná jednotka. Pre nás najnevhodnejší dátum, nakoľko sme od rána potrebovali pripravovať čajovňu na Festival. Inštalácia znamenala, potrebu vyvŕtať asi 16cm širokú dieru do hĺbky cez pol metra. Vedel som, že nám to skomplikuje deň, no nejak som veril, že to všetko dobre dopadne. Noc predtým mi prišlo, keď som sa chystal zaspať , že v tých miestach je vedená elektrika. Moc mi to na spánku nepridalo.
Ráno bolo hektické, napätie sa stupňovalo. Začínali sme si uvedomovať, že do večera máme toho ešte veľa stihnúť a nejak to nevychádza 😊. Inštalácia bola sprevádzaná zaujímavými situáciami, okrem spomínanej elektriky, ktorá tadiaľ viedla, z vonku bol odparkovaný bavorák, ktorého majiteľ bol na dovolenke a museli sme riešiť ako ho odtiaľ dostaneme. Skrátim to a preskočím k podvečeru, kedy sa nám nakoniec všetko podarilo vyriešiť, no stálo to dosť času a zďaleka sme neboli pripravený zabezpečiť nápoje pre asi 800 ľudí na festivale.
Prišiel čas, kedy mala Lucka ostať v čajovni nakoľko sme mali skvelý nápad nechať zatiaľ prevádzku otvorenú 😊. Ja som sa mal presúvať, aj s časťou čajovne do Serede, a všetko tam na sobotu pripraviť. Zrazu Lucka kričí vystrašená z poza baru . V prvom momente ma napadlo, že zbadala nejakého pavúčika. No keď mi došlo, že si porezala pravú ruku medzi ukazovákom a palcom a je to na šitie, nebolo mi všetko jedno. Lucka je pre fungovanie čajovne na Festivale asi najpodstatnejšia, má všetko v kuchyni na starosti. Doteraz neviem ako som to spravil, no nejakým spôsobom so zachoval pokoj. Poslal som ju si to dať zašiť na urgent a sústredil sa na najbližší možný krok, ktorý môžem spraviť preto, aby sme to v nejakej kvalite zvládli. Tlačili sa nám do pozornosti myšlienky , že to nezvládneme, pocity paniky a ľútosti, no nejak sme si povedali, že urobíme, čo je v našich silách a nejak to dopadne. Poviem vám, že odhliadnuc od všetkých týchto situácii sme sa nakoniec veľmi dobre cítili a všetko s pomocou priateľov zvládli.
Keď sme sa vrátili s Festivalu a uvedomili si, že potrebujeme všetko upratať, a naspäť vyložiť zistili sme, že sa nám v čajovni upchal odtok a nemôžeme vôbec pustiť vodu. No na základe predošlých udalostí som sa pousmial a prijal to tak ako to bolo. Nevytváral som si predčasné závery, ako sem budem musieť volať profesionálov, ktorý to budú musieť krtkovať, aj keď sa mi tie myšlienky vnárali do pozornosti. Tieto udalosti ma naučili, že nie je všetko hneď dobré alebo zlé a netreba hneď robiť paniku, keď sa nám niečo deje. Niekedy treba splynúť so životom, prijať veci ako sa dejú. Robiť kroky , ktoré si situácia vyžaduje, no to je všetko.
Pripomenulo mi to jeden príbeh na zamyslenie o šťastí a smole :
Pred mnohými rokmi žil jeden starý farmár, ktorý mal jediného syna a starého koňa. Jedného dňa sa však kôň dostal z ohrady a utiekol do hôr.„Čože? Ušiel ti kôň?“ pýtali sa susedia. „To je ale smola!”„Smola alebo šťastie? Ktohovie.“ Odvetil starý muž.
O týždeň neskôr sa kôň vrátil do ohrady, aby sa napil a najedol. A priviedol so sebou aj stádo dvanástich divokých koní. Farmárov syn to uvidel a rýchlo utekal zavrieť ohradu.Keď sa to susedia dopočuli, nemohli tomu uveriť. Okamžite svojmu susedovi gratulovali: „Trinásť koní?! To je neuveriteľné! Ty máš ale šťastie!“ Ale starý farmár len opäť zopakoval: „Šťastie alebo smola? To nikdy neviete.“
O niekoľko dní na to sa farmárov syn rozhodol, že divoké kone skrotí a pokúsil sa osedlať jedného z nich. Ako však vysadal na jeho chrbát, kôň ho nešťastne zhodil. Mladý farmár spadol a zlomil si nohu.Ešte v ten večer sa susedia ponáhľali k farmárovi, aby ho poľutovali a povedali mu: „To je ale obrovská smola!“ Ale múdry starček znova len povedal: „Smola či šťastie? Ktovie?“
A mal pravdu. O niekoľko dní všetkých mladých zdravých mužov odviedli bojovať vo vojne. Z nej sa už mnohí k svojim rodinám nikdy nevrátili. Farmárov syn sa vďaka svojej zlomenej nohe zachránil a zostal so svojím otcom. Bola to teda smola alebo šťastie? Ktovie….
Autor: Tomáš Lipták
