Často krát som počul, že „naši predkovia si predstavovali …“ alebo „naši predkovia si mysleli…“ v súvislosti s vysvetľovaním si pôvodu života na Zemi, či Zeme samotnej. Tiež v modernej astrofyzike pri najnovších tézach o fungovaní vesmíru zaznieva, aký pokrok sme spravili od dávnych dôb, kedy „si naši predkovia naivne vysvetľovali to alebo ono…“. Vždy a zasa po hlbokých rozjímaniach strávených uprostred múdrych odkazov našich predkov sa naopak ja usmievam nad naivitou a detinskou nadutosťou týchto vyjadrení. Akoby všetka história nášho slávneho národa začala na úsvite stredoveku. Pred tým čierna diera, temno, divošské tlupy potulujúce sa niekde rozpŕchnutí v Euroázii.

So smútkom alebo skôr clivotou pozorujem, ako sa našinec priživuje na histórii Egypťanov, Grékov, Rimanov…ako hľadá prvopočiatky civilizácie v tajomných hieroglyfoch afrických pyramíd. Ako ľahko sme sa nechali prekrútiť a aj na vlastné počiatky sa dívame smerom na západ. Akoby prvým znakom civilizácie na našom území bola pohodená rímska minca vykopaná kdesi okolo Dunaja, pretože tie záľahy nálezov ľudskej existencie na našom území boli neznáme dávne kultúry pomenované len podľa miesta ich nálezu. Ako ľahko sme prijali povahu malosti nášho pôvodu. Dnes už pri výrokoch typu „naši predkovia si predstavovali …“ alebo „naši predkovia si mysleli…“ viem jedno určite. Neboli to naši predkovia!

Náš pôvod je totiž tak ohromný, že ho nedokázala vymazať ani dvoj tisícročná snaha o konštrukciu dejín podľa vôle víťaza. Áno, naši predkovia vojnu prehrali. Preto nám históriu dnes diktujú naši starí súperi. Prehra našich predkov však spočívala v tom, že sa vôbec do nejakej bitky púšťali. Dve tisíc rokov, je však oproti dobe žitia našich skutočných predkov iba mrknutím oka. Ako ľahko je rekonštruovať dejepis našich predkov, keď sa nám postarali o zachovanie priameho odkazu v reči, ktorú sa od materí učíme. Preto nám dejiny nášho národa zvestuje sama naša materinská reč. Tá nás spája s predkami, ktorí žili podľa vierozvesti Slávov. Bohatosť ich života, múdrosť a duchaplnosť nám zvučí zo slov slovenských. Pokojne môžeme vymazať tých ostatných 1600 rokov poroby. Sú to dejiny nevoľníkov. Kratučké zatmenie, chvíľková strata pamäte. Oprášme to, kým sme boli pred ponížením, ktorého sme si boli sami sebe strojcom. Naši predkovia boli múdri, vzdelaní a duchaplní ľudia žijúci v dôstojnosti vlastných duchovných a materiálnych hodnôt. Poznali tajomstvo stvorenia a odovzdávali si ho slovom i písmom. 

Zabudnite na všetko, čo ste sa učili v škole uchvatiteľov. Táto kniha nemá ambíciu ponúkať náhradu popisu sledu udalostí, ktorý sa dnes vtĺka do hláv detí. Čert to ber! Nech bolo ako bolo. Poďte sa ponoriť do najhlbšieho zákutia myslenia našich prarodičov, ktoré klíčilo z hlbokého poznania o pôvode sveta. Spoznajte bohov a ich odkaz tak, ako sme ho poznali kedysi. Z neho pramenila naša hrdosť na to odkiaľ pochádzame, sebaistota v tom, kým sme a viera v to kto budú naši potomkovia. Zoznámte sa s jednou z najsilnejších vetiev východnej kultúry. Ešte sa nepoznáte? Dovoľte mi predstaviť vám Slávov, starých osadníkov ešte staršieho kontinentu a ich pôvodnú pravoslávnu vierozvesť Žiara Slávija.

Odkaz našich predkov hovorí o základnom rozdelení vesmíru na tri zjavené svety. Slávija je síce prvý ale už vieme, že nezjavený svet, ktorý sa nepočíta. Všetky tri svety spočívajú v jedinom prvopočiatočnom i konečnom svete Slávija. Sú to svety: PRAV,  JAV, NAV. Pre istotu zopakujeme: počiatočný aj konečný stav nepriestoru a nečasu je nesvet. Je to stav prvopočiatku JA ktorého slávne meno je SLAV alebo Slávija (Priestor, ktorý slávi JA).

Tento svet/nesvet vyžiaril prostredie, ktoré je v neustálej rovnováhe, je všetkého zmierením. Zvykne sa používať výraz všehomír. V slovenčine sme si zvykli na slávne meno VESMÍR. Slovo vesmír je dnes nešikovne použité na to, čo pozorujeme ako nebeské telesá – planéty, hviezdy, galaxie a priestor medzi nimi. Správne by sme to mali volať Rodéria, ako sa následne dozvieme. Nedajme sa preto popliesť. Vesmír je stav bytia prvotného prejavu stvoriteľa, ktorý určite žiadnym teleskopom ani iným zariadením nemôžeme pozorovať. Konečne sa dostávame k prvému zjavenému prejavu stvoriteľa. Vo vesmíre sa zrodila prvá bytosť RODIRIJA. Stvorila vlastné prostredie, ktoré nazývame RODÉRIA. V Rodérii  jestvuje boží prejav na najvyššej vibrácii vo svete, ktorý má svoje slávne meno PRAV (PR(a)Vé zosobnenie JA do bytosti/ boha). V ňom sa prejavujú božie tváre vo svojej plnosti a tvorivo pôsobia na žiaru vesmíru. Tvarujú prvotné obrazy v podobe pravidiel, podľa ktorých sa riadia všetky následné svety. Slávovia tieto procesy nazvali „Veľký kolovrat“ a bohovia vo svete Prav formulujú pravidlá pre rodenie ako aj pre dokonanie, (Môžeme si to predstaviť tak, že bohovia vymysleli veľkú recyklačku, kde zo surovín žiary stvoria niečo živé, čo po uplynutí svojej životnosti opäť rozkladajú do surovinového stavu.). V rodérii sa bohovia ďalej bavili tvorbou a spoločným úsilím stvorili ďalšie bytosti – Čelá vekov, ktoré zasa vytvárajú vlastné svety aj keď sú si vedomé hraníc svojej svojbytnosti. Slávne meno týchto svetov je JAV (zjavené obrazy na hmotnej úrovni, skutočnosť v čase a priestore, výsledok tvoriteľskej snahy stvoriteľa prostredníctvom ním stvorených bytostí). V tomto skutočne prežívanom svete všetko, čo sa deje, sa nazýva VEK. Je to hravá slobodná manéž obrazov, ktoré sa riadia božími pravidlami. Pre stvoriteľa je to ako pre nás krasohľad. Vekov je toľko, koľko bohovia stvoria Čiel vekov – bytostí, ktoré ich spravujú. 

Vek je pôvodné slovo a tiež nešikovne sa dnes používa. Dobre vieme, že sa zvyčajne pýtame: “Aký máš vek?“ a nie „Koľko máš vek?“ Preto je na prvý pohľad jasné, že odpoveď nemá byť počet odžitých rokov, ale opis udalostí v čase a priestore. Priestor a čas sú nerozlučne späté a nemôžu existovať jeden bez druhého. (Nedávno sme podľahli ošiaľu fyzikov a začali sme mylne nazývať tento svet „časopriestor“). Zjavené tvary, obrazy, deje, štruktúry, majú každý svoj zámer, respektíve priestor a životnosť, respektíve čas. Keď sa zámer a životnosť naplní, nazýva sa to dokonanie. Po dokonaní sa životom unavené tvary prepadajú do podsvetia, ktoré nazývame slávnym menom.

NAV (uNAVený – dokonaný prejav ducha bez PRAVého mena). V tomto svete sa všetko rozkladá, rozoberá ako stavebnica na prvopočiatočné časti. Prebieha „obroda síl do zdrojov novej tvorby“. Svet Nav však neslúži len ako „recyklačka“. Je to zároveň archív všetkých skúseností a vedomostí nadobudnutých v krútňave života. „Knižnica predkov“, ktorú spravuje bohyňa Makáša (Mokoš), ale o konkrétnych bohoch trochu neskôr. (Možno ste sa stretli aj so slovom Akkáša alebo so spojením „čítať v Akkáši. Ubezpečujem vás, že podobnosť nie je ani zďaleka náhodná.).

Všetko, čo ukončuje svoje zJAVenie sa postupne uNAVuje až sa v NAVe rozpúšťa, kde stráca PRAvé meno a v stave prasily čaká na slovo, ktoré ho prebudí do nového zRODenia. Tiež však aj všetky ŽIvé sily, ktoré nedostanú PRAVé meno sa ukladajú vo svete NAVu. Chápeme to ako nedokonané túžby, baženia, či vzdory, úzkosti. Vesmír je teda súbor rodérií a rodéria je súbor javov. Jav je súbor obrazov a slov vo večnom vlnení na podsvetí. Každá časť vo vesmíre, každá bytosť, jav, či sila je obRAzom jediného a počiatočného stvoriteľa a skladá sa z rovnakých častí, ako stvoriteľ sám. JA ako prvotný stvoriteľ je vždy a všade v jarle (strede/srdci) každej čiastočky a odráža sa v bytostiach postupne od najjemnejšej a najrýchlejšej vibrácie až po tú najhutnejšiu a najpomalšiu. 

ŽI a RA je prvotným prejavom JA-stvoriteľa v stálej rovnováhe-vo vesmíre. Je základným stavebným kameňom celého vesmíru, ktorý sa rozmieňa do rôznoRODých svetov. Vesmír žiari v neustálom kolobehu a za každým rozmenením v žiare prichádza dokonanie a po každom dokonaní zasa rozmieňanie.

RA udáva rámec a obmedzuje smer rastu ŽI („tmavej“ hmoty) do formy, teda obRAzu (zobrazeného zámeru). Každý rámec, ktorý RA stanoví a zobRAzí tak ŽI do určitej podoby, tvorí nový a nový rôznoRODý SVET SLOVA.

Touto spoločnou tvorbou ŽI a RA v stále prítomnom okamihu tvoria prvú svätú bytosť – boha s vlastným vedomím a jeho slávne meno je RODIRIJA. ŽIaRA každým ďalším rámcom vytvára inú Rodiriju, ktorá sa vo vesmíre prejavuje nezávisle od ďalšej.

V drevne slovenčine je slovo „boh“ vykladané ako bytosť zodpovedajúca na otázky života. Boh je bytosť so zámerom a silou k uskutočneniu. Preto je posvätnou bytosťou, ktorá formuje a zodpovedá za všetko, čo sa zJAVuje ako skutočnosť. 

Do určitej miery si takýto status boha zažívajú všetci rodičia vo vzťahu k svojim deťom, kým sa osamostatnia. Slávovia nazvali bohom bytosť, ktorá im dokázala dať návod, radu, nasmerovanie v situácii, ktorá sa v danom momente zdala neriešiteľná. Aj oni vedeli, že mať prehľad o situácii z nadhľadu a vždy nájsť riešenie si vyžaduje byť mimo situácie. Iba vtedy ju môžeme pozorovať, keď sme „nad vecou“. Preto je jasné, že bytosti, ktoré mali odpovede napríklad na to, čo sa deje po smrti, nemohli byť bežnou súčasťou života. Boli nad ním. Dokázali sa občas zjavovať v „Divoch“ no väčšinou využívali majstrov, ktorí dokázali s nimi komunikovať v hlbokých stavoch zmeneného vedomia.

Meno Rodirija je zložením názvov dvoch žiarivých princípov. Irija je pomenovanie princípu rastúcej ŽI, ktorú Rod ako jej rámec stisol do obRAzu. Tak mohutný tlak, ktorý vzniká pri strete týchto dvoch princípov vytvára dva úkazy vesmíru, ktoré sa prejavujú ako SVET (hranice/pravidlá) a HYBNOSŤ (hmota, vlnenie). 

V pôvodnej slovenčine bol pre prvotnú hybnosť používaný názov „slovo“. Slovo je základná božia hybnosť Rodirije, ktorá v nej rozbieha všetok život. Preto sme boli zvyknutí hovoriť, že na počiatku bolo slovo, aj keď pred slovom sa najprv stanovil jeho zmysel, smerovanie, správne povedané pravidlo. No až slovo uviedlo veci do pohybu. Ten pohyb však mal jasne stanovené hranice ako má rieka svoje koryto. Tieto hranice nazývame svet. Spojením týchto mien SVET a SLOVO vzniká skrátená skomolenina „svetlo“. Pravý význam slova svetlo je plné uvedomovanie si zmysluplného prejavu. Správna hybnosť v správnom koryte. Keď niečo vysvetľujeme, osvetľujeme, opisujeme zmysel toho, čo sa deje. Keďže v tmavej miestnosti nám žiara ohňa ukazuje, čo sa v nej nachádza, vlastne nám vysvetľuje/ osvetľuje vnútro miestnosti. Preto sme si zvykli používať na tento jav, ktorý nám odhaľuje tmavé miesta, názov „svetlo“.

Vnes svetlo do môjho života“ znamená inak povedané „daj môjmu životu zmysel.

Rod sa teda prejavuje svetom a Irija slovom. Preto dnes povieme, že stvoriteľ sa prejavuje SVETLOM. Každá tvorba vo vesmíre pozostáva z dvoch krokov. Najprv musí vzniknúť obRAz – SVET a ten obraz obŽIvne a vytvorí sa pri tom SLOVO ako vlna. Toto spojenie prejavuje tvorbu zhmotnením. Takto vzniká všetko zjavené. Spojením sveta a hmoty. Najprv stvoriteľ uzrie obRAz svojho zámeru (preto je „svet“ vždy prvý) a následne vysloví jeho meno (nasleduje vlna) a tým ho stvorí do prejaveného stavu v ére – čase – pohybe (matka Irija – mať Éria – matéria), teda v priestore a čase.

Éra je pomenovanie veľmi dlhého časového úseku. Vlastne je to životnosť Rodirije. Nevieme si ju predstaviť, pretože to, čo dnešní fyzici nazývajú veľký tresk, je pre Slávov zrodenie Rodirije. Keď to všetko zasa skončí, dokoná aj Rodirija a to je koniec nami poznaného sveta. Toť jedna éra. Dnes sa tento názov používa na oveľa kratšie úseky dejín, aj keď z nášho pohľadu tiež nesmierne dlhé.

Svetlo je spojenie obrazu a hmoty, ktoré spolu vytvárajú všetky zjavené úkazy.

Rodirija je v blízkom styku so ŽI a RA a vníma ich ako dve prasily, z ktorých sa sám/a skladá. Rodirija je v slávnom slove meno pre stvoriteľa všetkých svetov. Nemá pohlavie, no napriek tomu sa prejavuje v oboch polaritách naraz aj osobitne. Slávovia si pomohli v komunikácii s prvotnou božou bytosťou a oslavovali zvlášť otca Roda a matku Iriju. Bohu to isto nevadí a nám to pomáha priblížiť sa tak k bohu, keď si ho predstavíme tak trochu nám podobného. 

Tu sa začína akýsi panteón bohov, ale len pre tých, ktorí neporozumeli podstate slávnej vierozvesti. Veľa slávnych kmeňov skĺzlo dokonca k tomu, že Roda považujú za prvotného stvoriteľa. Sú na svete aj legendy, kde Rod sa zrodil z vajíčka, ktoré bolo uprostred chaosu. Niekde sa môžeme dočítať, že bohyňa Lada najprv upokojila chaos a potom sa vajce otvorilo… Môžeme to považovať za pokrivenie pôvodnej znalosti, ktorá sa snažila prispôsobiť cudzokultúrnemu vplyvu. Z takej legendy vyplýva otázka, kto stvoril chaos alebo odkiaľ prišla Lada… Pravdou však je, že najvyšší boh, ku ktorému môžeme blahorečiť, vyznávať sa k nemu, veriť mu, či pýtať sa o radu je skutočne otec Rod a matka Irija. Nad nimi je niečo, kam ani len naša obrazovtvornosť nedosiahne.

Rodirija ako prvý osobnostný prejav stvoriteľa samozrejme pokračovala v ňom zadanej tvorbe. Stvorila ďalšiu svätú bytosť, ktorá vládne nižším svetom a vedie ich k naplneniu božieho zámeru. Má slávne meno Čelo veku.

 Dnes sa síce hrdo nazývame „človek“, čo je jasná odvodenina od „čela veku“, ale je to azda to najpokrivenejšie použitie a tak trochu aj dehonestujúce. V dávnych dobách sa naši predkovia vzájomne zdravili s prejavom najvyššej úcty: „Zdravím Ťa, Človeku!“ Najbližšie tomuto pozdravu je staroindické „Namasté“. Pozdrav „Namasté“ sa voľne prekladá ako „Boh vo mne zdraví boha v tebe“. Samozrejme, je to len snaha o nejaký výklad zmyslu tohto pozdravu. Bez znalostí pôvodnej reči Slávov je to azda najvydarenejší preklad. Ten pravý slovenský výraz však pre pozdrav „Namasté“ je naše starodávne: “Zdravím ťa, Človeku (čelo veku)“. Dávame tak najavo, že si plne uvedomujeme, že sa stretávame s božím vyžiarením vo zjavenom svete. Človek sa vždy používa iba v jednotnom čísle, pretože hovoríme o bohu veku, v ktorom žijeme. Slovo ľudia a ľud je naviazané na lúdivosť, blúdenie, preludy. Radšej uverme preto rozprávke, že sa azda jedná o skomoleninu od „ľúbiví“ človeku. Jednotlivec od ľudí sa správne volá „osobnosť duše človeka“ alebo „bytosť človeka“. Skracovanie je azda moderné, ale krajne nevhodné pre udržiavanie vedomostí. 

Človek je tak „večným“ bohom. Už tušíme, aká skomolenina vnikla a prečo mali naši predkovia taký veľký problém s kresťanstvom. V nasledujúcej kapitole si povieme a rozdelení svetov, no teraz trochu predbehneme, aby sme pochopili podstatu Človeka. Podľa slávnej vierozvesti totiž naše telo i duša je len nástroj človeka. Nie je to celý človek. Čelo veku je vysoká bytosť, ktorá stvorila vek a spravuje ho. Vek je spojenie času a priestoru tak, ako ho poznáme v dennom živote. Aby mohol Človek pôsobiť vo veku, pre neho nižšom svete ako je on sám vo svojej veľkosti, používa iba časť svojej bytosti ako nástroj. Tento nástroj nesie slávne meno Duša. Ovláda ho svojou silou vedomia, ktorá sa nazýva Duch. Duch vyplní dušu ako svoj obal a vedie ju, ovláda, no je zároveň ňou aj obmedzený.

Asi najtrefnejšie podobenstvo o tomto prepojení je v použití mena duša pre gumu na kolese bicykla. Ochranný obal, ktorý nám umožňuje so svojim plášťom hladké spracovanie terénu, je vyplnený silou, ktorá mu dáva pevnosť aj pružnosť a tou je vzduch. Presne takto si môžeme predstaviť vzťah duše a ducha svätého. Duša je tak zástupkyňou rámcujúcej podstaty Čela veku a duch svätý zasa jeho živelnej podstaty.

Duša sa tiež prejavuje v osobnostiach – osobitých tvárach, ktoré sa už nepovažujú za bytosti a sú na hranici síl žiarenia Ja, ktoré sa riadia v prvom rade podľa základného predurčenia a tým je sebazáchova. Tiež obsahujú zápisy údajov od prvotného vlastného stvorenia, z ktorých čerpajú návody správania a ktoré formujú podobu a súhrn schopností ich prejavu nadobudnutých v rodovej línii. Dnes často tieto časti duše nazývame Ego.

Ich vedomie svojbytnosti je neurčité a zmätočné. Majú snahu vytvárať vlastné prostredia, ktorých sú stvoritelia, no tieto prostredia už nemajú silu vytvoriť bytosti a tak vytvárajú len sily neúplných a necelistvých tvarov (tvorov), ktoré nemajú dosť síl na život a rýchlo dokonávajú. Nuž a v dnešnej dobe až táto najmenšia čiastočka Človeka je niečo, s čím sa moderný „človiečik“ stotožňuje. Od tohto omylu pochádza aj tá „naša“ malosť. 

Predstavte si však predkov Slávov, ktorí o svojej osobnosti (egu) hovorili v tretej osobe podobne ako Winnetou v Mayových románoch. Nestotožňovali sa s tak malou osobitou čiastočkou vlastnej bytosti. Naši predkovia sa považovali za Čelo veku, teda tvorcu toho, čo sa deje. Boli si vedomí svojej dôležitosti, no i zodpovednosti a uznávali, že na prebudenie celistvej bytosti Čela veku je nutné pestovať isté cnosti. Nie každý si zaslúžil pozdrav: „Zdravím Ťa, Človeku!“. Každý však na toto rozvinutie do celej veľkosti bytosti Človeka mal cestu dostupnú.

Duchovný stav – dosiahnu tí, ktorí sa povznesú nad vlastnú osobnosť a všetky vzťahy, či súvislosti rodových línií. Tento stav sa dosahuje v hlbokých rozjímaniach a je neprenosný pre osobnostný prejav. Bytosť, ktorá je schopná duchovného stavu, sa v bežnom prejave nemusí nijako odlišovať od iných. Vykazuje len hlboké porozumenie s každou situáciou. Rýchlo vie reagovať na zmeny a svojim pôsobením vždy prispievať k riešeniu sporov, či podpore božieho zámeru.

Okolití ľudia ani častokrát nezachytia, aký dôležitý bol výkon takejto bytosti. Ostáva v pozadí alebo vykoná niečo, čoho príčinu a dôsledok si je vedomá len sama duchovná bytosť. Preto občas končia aj zle nedobre z pohľadu okolia, no oni vedia, že všetko sa udialo presne tak ako bolo predurčené bohom.

V duchovnom stave prežíva duša nespochybniteľnú sebaistotou prepojenú s úplnou oddanosťou bohu. Z pohľadu Rozvážnej osobnosti je Čelo veku bohom, ku ktorému vzhliada, modlí sa k nemu a žiada ho o pomoc.

Z pohľadu Žiarivej duše je Čelo veku stavom o ktorý sa uchádza zušľachťovaním svojich cností a rozjímania. Môže s ním komunikovať ako zo svojim vyšším prejavom a pýta si rady, odpovede na otázky k niečomu, čomu zo svojej úrovne nevie porozumieť.

Z pohľadu Duchovného stavu sa Čelo veku zažíva ako vlastná priama súčasť. Je dostupný zmysel zrodenia vo všetkých zrodeniach, ku ktorým sa Čelo veku podujal. Môžeme prenikať do rôznych vekov (časopriestorov) a načítať si tam získané vedomosti. Preto je tento stav neprenosný do nižšieho stavu. Z takejto skúsenosti ostávajú iba vedomosti vo forme vnemov a presvedčení, ktorým neochvejne dôverujeme.

Duševné role sú podoby prejavu duše. Nejde o postupný vývoj duše, ale o momentálny prejav, ktorý duša prežíva. Žiarivý človek si tieto role dokáže vyberať sám za istým účelom. Každá z týchto rolí má istú úlohu a slúži k podpore celého diela vesmíru. Môže sa teda aj plne rozvinutá duša, teda žiarivá, prejavovať v ktorejkoľvek z týchto rolí dobrovoľne podľa toho, v akej téme života alebo etape sa nachádza. 

Zatratený/á (Blúdiaci/a)

Toto je bod, do ktorého sa nemusí duša dostať, no pokiaľ tam už je, je to rola – nerola. Je to stav blúdenia. Žiarivá duša preniká do týchto stavov len za účelom podporiť, sprevádzať, či inak prispievať k prebudeniu iných. V tomto prejave sú duše väčšinou plne ovládané hladnými duchmi a zmyslovým pôžitkárstvom, pretože k ničomu inému nemajú prístup. Duša je uzavretá a izolovaná od zjaveného sveta.

Nasledovník/ íčka

Toto je stav, ktorý sa prejavuje pri vyjavení (prebudení), ale v podstate je to všeobecne používaná rola pri prijímaní nového učenia, poznatku, či skúsenosti – teda védy. Aj žiarivá duša sa v tejto roli ocitá vždy, pokiaľ preniká do nových skúseností, s ktorými dosiaľ nemala kontakt. Je to moment, kedy dušu osloví nejaké učenie, tedavéda a nasleduje autoritu, ktorá vysvetľuje. Môže to byť na duševnej (vnem, vhľad), zmyselnej (kniha, posolstvo), pocitovej (učiteľ, priateľ, sprievodca, náhoda, nehoda), či telesnej  úrovni (choroba, zmena telesných možností).

Znalec/ Znalkyňa (Znachar/ Znacharkyňa)

V tejto roli má duša osvojenú védu a plne ju používa pre svoj život a je vzorom pre svojich najbližších. Dokáže védu vysvetľovať aj učiť iných.

Vedomec/ Vedma

Toto je rola duše, kedy má duša osvojenú védu, používa ju v živote, učí a šíri védu do svojho okolia a dokáže védu prispôsobovať aj rôznym spôsobom myslenia. Chápe podstatu védy tak, že dokáže upravovať aj podstatu postupov, zachováva však hlavnú myšlienku védy. Je si vedomá toho, že je v súlade s védou aj v prípade, kedy sa znalcovi javí, že svojim konaním, či radou porušuje pravidlá védy.Vedomec/ vedomkyňa ochraňuje a vysvetľuje védu.

Valachav (neutrálneho rodu)

Je rola duše, ktorá je prepojená so skrytými svetmi. Hovorí sa „jednou nohou v skrytých svetoch“. V našom prípade sú to svety NAV a PRAV. Valachav je nad védou a nie je ňou obmedzený. Má ju osvojenú, chápe jej podstatu a sám je jej tvorcom, takže má na ňu vždy aj tvorivý vplyv. Môže ju vytvoriť a následne opustiť. Nie je vzorom védy!!! Môže sa od nej odchyľovať, pretože prechádza svetom ako prvý a vytvára cesty. Preto jeho konanie môže vykazovať nepochopiteľnosť a neuchopiteľnosť. Najlepšie je, ak je valachav obklopený vedomcami, kotí dokážu získať znalosť o zmysle valachavovho konania alebo prijať jeho podanie a vysvetlenie, aby mohli aktívne pôsobiť na védu a podávať ju ďalej. Valachavovia dokážu vedome opustiť védu, ak je véda unavená. Majú prístup k svetu NAV, kde vidia všetko, čo bolo a čo by mohlo byť, teda vidia všetky dôsledky v jasných súvislostiach, od ktorých v NAVe vedia odvodiť ich príčiny. Sú prepojení s predkami dušestrednej sústavy a rozprávajú s tieňmi a hladnými duchmi. Preto vedia navrhovať nápravu zjaveného stavu. Majú prístup k svetu PRAV, kde vidia čistý boží zámer a rôznorodé cesty, ktoré k nemu vedú. Vedia teda predpokladať smer diania a navrhnúť správny smer, kde treba uprieť pozornosť, aby to bolo v súlade s vôľou aj zámerom božím. Sú prepojení s božími tvárami Roda rozprávajú s bohmi. Preto vedia popísať skutočný zámer diania a prispieť k návrhom správneho konania. 

Táto schopnosť prepojenia so svetmi sa tiež môže nazývať jasnovidnosť/ jasnozrivosť.

POZOR! Žiarivá bytosť si slobodne vyberá role duše, ktoré používa podľa potreby. Žiadna rola samostatne nie je dôkazom nejakej vyspelosti. Izolovanie – uviaznutie v akejkoľvek role privodzuje unavenie duše a tým aj unavené pôsobenie. Je dobré, ak je duša pružná a dokáže sa prejavovať vo všetkých rolách podľa témy alebo etapy vlastného vývoja. Striedanie rolí je vlastne neustále vzdelávanie a prežívanie nových skúseností a to je jeden z dôležitých účelov života.