Často krát som počul, že „naši predkovia si predstavovali …“ alebo „naši predkovia si mysleli…“ v súvislosti s vysvetľovaním si pôvodu života na Zemi, či Zeme samotnej. Tiež v modernej astrofyzike pri najnovších tézach o fungovaní vesmíru zaznieva, aký pokrok sme spravili od dávnych dôb, kedy „si naši predkovia naivne vysvetľovali to alebo ono…“. Vždy a zasa po hlbokých rozjímaniach strávených uprostred múdrych odkazov našich predkov sa naopak ja usmievam nad naivitou a detinskou nadutosťou týchto vyjadrení. Akoby všetka história nášho slávneho národa začala na úsvite stredoveku. Pred tým čierna diera, temno, divošské tlupy potulujúce sa niekde rozpŕchnutí v Euroázii.

So smútkom alebo skôr clivotou pozorujem, ako sa našinec priživuje na histórii Egypťanov, Grékov, Rimanov…ako hľadá prvopočiatky civilizácie v tajomných hieroglyfoch afrických pyramíd. Ako ľahko sme sa nechali prekrútiť a aj na vlastné počiatky sa dívame smerom na západ. Akoby prvým znakom civilizácie na našom území bola pohodená rímska minca vykopaná kdesi okolo Dunaja, pretože tie záľahy nálezov ľudskej existencie na našom území boli neznáme dávne kultúry pomenované len podľa miesta ich nálezu. Ako ľahko sme prijali povahu malosti nášho pôvodu. Dnes už pri výrokoch typu „naši predkovia si predstavovali …“ alebo „naši predkovia si mysleli…“ viem jedno určite. Neboli to naši predkovia!

Náš pôvod je totiž tak ohromný, že ho nedokázala vymazať ani dvoj tisícročná snaha o konštrukciu dejín podľa vôle víťaza. Áno, naši predkovia vojnu prehrali. Preto nám históriu dnes diktujú naši starí súperi. Prehra našich predkov však spočívala v tom, že sa vôbec do nejakej bitky púšťali. Dve tisíc rokov, je však oproti dobe žitia našich skutočných predkov iba mrknutím oka. Ako ľahko je rekonštruovať dejepis našich predkov, keď sa nám postarali o zachovanie priameho odkazu v reči, ktorú sa od materí učíme. Preto nám dejiny nášho národa zvestuje sama naša materinská reč. Tá nás spája s predkami, ktorí žili podľa vierozvesti Slávov. Bohatosť ich života, múdrosť a duchaplnosť nám zvučí zo slov slovenských. Pokojne môžeme vymazať tých ostatných 1600 rokov poroby. Sú to dejiny nevoľníkov. Kratučké zatmenie, chvíľková strata pamäte. Oprášme to, kým sme boli pred ponížením, ktorého sme si boli sami sebe strojcom. Naši predkovia boli múdri, vzdelaní a duchaplní ľudia žijúci v dôstojnosti vlastných duchovných a materiálnych hodnôt. Poznali tajomstvo stvorenia a odovzdávali si ho slovom i písmom. 

Zabudnite na všetko, čo ste sa učili v škole uchvatiteľov. Táto kniha nemá ambíciu ponúkať náhradu popisu sledu udalostí, ktorý sa dnes vtĺka do hláv detí. Čert to ber! Nech bolo ako bolo. Poďte sa ponoriť do najhlbšieho zákutia myslenia našich prarodičov, ktoré klíčilo z hlbokého poznania o pôvode sveta. Spoznajte bohov a ich odkaz tak, ako sme ho poznali kedysi. Z neho pramenila naša hrdosť na to odkiaľ pochádzame, sebaistota v tom, kým sme a viera v to kto budú naši potomkovia. Zoznámte sa s jednou z najsilnejších vetiev východnej kultúry. Ešte sa nepoznáte? Dovoľte mi predstaviť vám Slávov, starých osadníkov ešte staršieho kontinentu a ich pôvodnú pravoslávnu vierozvesť Žiara Slávija.

Odkaz našich predkov hovorí o základnom rozdelení vesmíru na tri zjavené svety. Slávija je síce prvý ale už vieme, že nezjavený svet, ktorý sa nepočíta. Všetky tri svety spočívajú v jedinom prvopočiatočnom i konečnom svete Slávija. Sú to svety: PRAV,  JAV, NAV. Pre istotu zopakujeme: počiatočný aj konečný stav nepriestoru a nečasu je nesvet. Je to stav prvopočiatku JA ktorého slávne meno je SLAV alebo Slávija (Priestor, ktorý slávi JA).

Tento svet/nesvet vyžiaril prostredie, ktoré je v neustálej rovnováhe, je všetkého zmierením. Zvykne sa používať výraz všehomír. V slovenčine sme si zvykli na slávne meno VESMÍR. Slovo vesmír je dnes nešikovne použité na to, čo pozorujeme ako nebeské telesá – planéty, hviezdy, galaxie a priestor medzi nimi. Správne by sme to mali volať Rodéria, ako sa následne dozvieme. Nedajme sa preto popliesť. Vesmír je stav bytia prvotného prejavu stvoriteľa, ktorý určite žiadnym teleskopom ani iným zariadením nemôžeme pozorovať. Konečne sa dostávame k prvému zjavenému prejavu stvoriteľa. Vo vesmíre sa zrodila prvá bytosť RODIRIJA. Stvorila vlastné prostredie, ktoré nazývame RODÉRIA. V Rodérii  jestvuje boží prejav na najvyššej vibrácii vo svete, ktorý má svoje slávne meno PRAV (PR(a)Vé zosobnenie JA do bytosti/ boha). V ňom sa prejavujú božie tváre vo svojej plnosti a tvorivo pôsobia na žiaru vesmíru. Tvarujú prvotné obrazy v podobe pravidiel, podľa ktorých sa riadia všetky následné svety. Slávovia tieto procesy nazvali „Veľký kolovrat“ a bohovia vo svete Prav formulujú pravidlá pre rodenie ako aj pre dokonanie, (Môžeme si to predstaviť tak, že bohovia vymysleli veľkú recyklačku, kde zo surovín žiary stvoria niečo živé, čo po uplynutí svojej životnosti opäť rozkladajú do surovinového stavu.). V rodérii sa bohovia ďalej bavili tvorbou a spoločným úsilím stvorili ďalšie bytosti – Čelá vekov, ktoré zasa vytvárajú vlastné svety aj keď sú si vedomé hraníc svojej svojbytnosti. Slávne meno týchto svetov je JAV (zjavené obrazy na hmotnej úrovni, skutočnosť v čase a priestore, výsledok tvoriteľskej snahy stvoriteľa prostredníctvom ním stvorených bytostí). V tomto skutočne prežívanom svete všetko, čo sa deje, sa nazýva VEK. Je to hravá slobodná manéž obrazov, ktoré sa riadia božími pravidlami. Pre stvoriteľa je to ako pre nás krasohľad. Vekov je toľko, koľko bohovia stvoria Čiel vekov – bytostí, ktoré ich spravujú. 

Vek je pôvodné slovo a tiež nešikovne sa dnes používa. Dobre vieme, že sa zvyčajne pýtame: “Aký máš vek?“ a nie „Koľko máš vek?“ Preto je na prvý pohľad jasné, že odpoveď nemá byť počet odžitých rokov, ale opis udalostí v čase a priestore. Priestor a čas sú nerozlučne späté a nemôžu existovať jeden bez druhého. (Nedávno sme podľahli ošiaľu fyzikov a začali sme mylne nazývať tento svet „časopriestor“). Zjavené tvary, obrazy, deje, štruktúry, majú každý svoj zámer, respektíve priestor a životnosť, respektíve čas. Keď sa zámer a životnosť naplní, nazýva sa to dokonanie. Po dokonaní sa životom unavené tvary prepadajú do podsvetia, ktoré nazývame slávnym menom.

NAV (uNAVený – dokonaný prejav ducha bez PRAVého mena). V tomto svete sa všetko rozkladá, rozoberá ako stavebnica na prvopočiatočné časti. Prebieha „obroda síl do zdrojov novej tvorby“. Svet Nav však neslúži len ako „recyklačka“. Je to zároveň archív všetkých skúseností a vedomostí nadobudnutých v krútňave života. „Knižnica predkov“, ktorú spravuje bohyňa Makáša (Mokoš), ale o konkrétnych bohoch trochu neskôr. (Možno ste sa stretli aj so slovom Akkáša alebo so spojením „čítať v Akkáši. Ubezpečujem vás, že podobnosť nie je ani zďaleka náhodná.).

Všetko, čo ukončuje svoje zJAVenie sa postupne uNAVuje až sa v NAVe rozpúšťa, kde stráca PRAvé meno a v stave prasily čaká na slovo, ktoré ho prebudí do nového zRODenia. Tiež však aj všetky ŽIvé sily, ktoré nedostanú PRAVé meno sa ukladajú vo svete NAVu. Chápeme to ako nedokonané túžby, baženia, či vzdory, úzkosti. Vesmír je teda súbor rodérií a rodéria je súbor javov. Jav je súbor obrazov a slov vo večnom vlnení na podsvetí. Každá časť vo vesmíre, každá bytosť, jav, či sila je obRAzom jediného a počiatočného stvoriteľa a skladá sa z rovnakých častí, ako stvoriteľ sám. JA ako prvotný stvoriteľ je vždy a všade v jarle (strede/srdci) každej čiastočky a odráža sa v bytostiach postupne od najjemnejšej a najrýchlejšej vibrácie až po tú najhutnejšiu a najpomalšiu.