„Počkaj, ešte si oblečiem tričko.“
„Ok. Máš ho naruby.”
„Hej, ja viem… Netuším, kde som položila telefón…“
„Obráť si to tričko.“
„Áno, hneď to spravím. Je vonku zima? Treba aj bundu?“
„Nie, netreba. To tričko…“
Narvem hlavu do otvoru na prevrátenom tričku, prevrátim ho, rukami vytlačím rukávy. Tričko je oblečené presne tak, ako má byť.
„Kokos… Zase som sa niečo naučila.“
Prekvapene zažmurkám.
„Čo si sa naučila?“
„Ako si obliekať obrátené tričko.“
„Ty to tak nerobíš?“
V srdečnom smiechu zaznela odpoveď:
„To teda nerobím!“
Bezradne roztiahnem ruky, pohľadom skontrolujem pupok a nakoniec sa rozosmejem aj ja. Nikdy ma nenapadlo, že moje obliekanie trička je netradičné. Považovala som to za úplnú samozrejmosť. Niečo, čo robím odjakživa.
Sranda, čo všetko človek považuje za samozrejmosť. Koľko udivených pohľadov zažije v doma, v práci, na dovolenke a všelikde inde. Niekedy sa zasmejem a niekedy je to fakt o držku. Napríklad keď sa spolieham na to, že keď niekomu ukážem kontingenčnú tabuľku, zamiluje sa do nej presne tak, ako ja. No, nevydalo… Dáta za pol roka sú z ničoho nič v keli. Čo už, stáva sa.
Dnes premýšľam o tom, ako riešia svoje životy moji blízki. Keď vidím nejaké trápenie, smútok alebo problém, stáva sa zo mňa malá uštekaná čivava. Superčivava, ktorá sa snaží zachrániť svet:
„Takto! Taktoooo to treba! Už! Rob! Začni! Haf – haf! Vrrr-cvak!“
„Au! Preboha! Daj pokoj, potvora!“
Keď sa teraz zamýšľam nad tým tričkom, už viem, že robiť čivavu nemá význam. Aj keď mi niektoré postupy pripadajú ako nesprávne a nezmyselné, jedného dňa príde moment a niečo výnimočné sa naučím ja.
Stačí skrotiť čivavu.
