Tento článok vznikol na podnet otázky jednej našej študujúcej žiačky a mojej následnej osobnej skúsenosti súvisiacej s jej otázkou. Naša študentka sa pýtala ako si poradiť s agresiou svojho syna, v zmysle, ako ju zvládať, vyrovnať sa s ňou, prijať ju. Ospravedlňujem sa našej žiačke, ktorá sa v tejto téme spoznáva, že si už presne nepamätám formuláciu tej otázky. V každom prípade študentka popisovala jej odpor k agresii, keď agresiu znáša dosť nepríjemne nielen u svojho syna, ale aj všade v okolí, či v televíznych správach, filmoch a podobne. Chápala som ju, ja sama nemám všetku agresiu sveta v sebe úplne vysporiadanú a tiež, keď sa mi “náhodou” dostane do pozornosti reagujem emočne (minimálne vnútorne). Som si však vedomá toho, že keď je vôkol mňa niečo, čo ma rozrušuje, je to tu pre mňa, aby som to v sebe zmierila a tiež viem, že keď neznášam agresiu, sama som agresor.

Veľmi často padáme do posudkov, v ktorých sme okamžite pripravení rozhodovať, posudzovať a vyhodnocovať, čo je dobré a čo je zlé, na základe toho, či sa nám to páči alebo nepáči, alebo podľa toho, ako sa k tomu obecne stavia spoločnosť. Ale, prečo si myslíme, že máme právo posudzovať? Skade si myslíme, že vieme, čo je dobré a čo je zlé? Viď aj náuku o konštruktívnych a deštruktívnych vzťahoch, s ktorou sa stretávame v druhom vyuč.dni RS. A tak, keď žiačka položila svoju otázku prišiel mi vnem, ktorý som vzápätí aj nahlas vyslovila: “Tvoj syn je agresívny pre teba, aby si sa mohla s agresiou vnútorne zmieriť. Jeho agresia je tvoja príležitosť prijať ju a vyrovnať sa s ňou.”

Viem, nie je to príjemné poznanie, ale nič sa nám nedeje náhodou a všetko nám prichádza do života ako príležitosť zmeniť svoj postoj, ale to len preto, lebo zmena postoja nám prináša uvoľnenie a pocit väčšej slobody. Niekedy tá príležitosť na zmenu prichádza v podobe sympatie-pochvaly, čiže ťahu, inokedy zas formou tlaku a to môže zrkadliť aj agresia našich detí či okolia, keď tlak cítime. Tlačia na niečo na našom pocitovom tele, a keď zmeníme svoj postoj a pochopíme, tlak automaticky prestane. Môžeme si to prirovnať k situácií, keď stojíme v preplnenom autobuse MHD a z jednej, alebo aj viacerých strán na nás niekto tlačí. Zmeníme postoj voči stojacemu susedovi a tlak prestane. Samozrejme predchádzajú tomu aj rôzne komunikačné techniky, ale o tých pohovorím neskôr. Najprv chcem zmieniť moju vlastnú skúsenosť s niečím, čo som na začiatku tiež nazvala agresiou.

Ako to už učitelia RS majú, náuka ich vždy preskúša. Nielen žiakom sa zjavuje v nasledujúcich dňoch to o čom sa práve učíme, ale samozrejme aj učiteľom samým. Náuka je pre nás stále prítomná a príležitostí na jej uplatnenie sú k dispozícií na každom rohu. A tak sa aj mne prejavil môj postoj k agresií…

Máme 6 mesačné mačiatko, ktoré začalo už chytať myši. Vždy keď nejakú myš chytilo, prinieslo ju pred naše dvere a tam ju zožralo. V to ráno opäť prinieslo svoj úlovok. Tentokrát to bol hraboš. Pohadzovala si ho pred našimi presklenými dverami, ako každú mŕtvu myš, než ju zožrala, ale tentokrát som si všimla, že hraboš ešte žil. Zostala som úplne zaskočená. Moje malé prítulné milé mačiatko zaživa týralo tohto bezmocného hlodavca. Nechcela som veriť svojim očiam a radšej som odvrátila zrak. Bojovala som s myšlienkou ísť vonku a odohnať ju preč, ale vedela som, že to nemôžem spraviť, bolo by to proti pravidlám prírody, odháňať mačku od myši a vysvetľovať jej, že je to zlé, že sa to nerobí a nepatrí. Predstavovala som si, že by to bolo rovnaké, akokeby ma ona sama poúčala a posudzovala pri šúpaní mrkvy, aby som tú mrkvu netrápila a nesťahovala z nej kožu než si ju uvarím a zjem. Napriek tomu, neskôr v ten deň, keď sa prišla Momo domov nažrať, uvedomila som si v mojej zdráhanlivosti ju pohladiť, že mám na ňu posudok, že som ju v sebe odsúdila.

Na druhý deň sa odohral rovnaký scenár. Momo doniesla ďalšieho hlodavca, tentokrát to bola myš a opäť živá. Momo si ju vyhadzovala do vzduchu a buď ešte v tom vzduchu ju uchopila do zubov, či svojich drápov, alebo nechala voľne padnúť na zem. To som už tušila, že toto divadielko je tu pre mňa, lebo cítim rozrušenie. Rozhodla som sa vstúpiť do role pozorovateľa a za chvíľu som si všimla, že myš sa od Momo vôbec nesnaží utiecť, aj keď šancí mala plno. Vždy keď dopadla na zem, posadila sa, alebo postavila na štyri, ale motala sa okolo Momo, ktorá si zatiaľ lízala labku. Začala som s väčším záujmom pozorovať, čo sa to pred tými našimi dverami vlastne deje. Zrazu mi prišiel vnem, že táto myš nie je žiadnou náhodnou obeťou mojej mačky. Naopak, táto myš veľmi dobre vedela, že je súčasťou prírodného diania a pravidiel a možno už v to ráno sa budila do dňa s vedomím, že dnes naplní svoj osud a stane sa súčasťou mačky. Mala som pocit, že myš bola akoby v určitom tranze a ja, napojený pozorovateľ, som sa sama dostávala do širšieho vnímania súvislostí a pochopila som, alebo, prišlo mi, že táto myš, ktorá prijala svoj osud, nepociťovala bolesť z Mominých pazúrov, či zúbkov. Že oddane tancovala svoj tanec smrti a odovzdania sa niečomu vyššiemu, čo každého z nás presahuje, čo spolupracuje a sú-ladí so zákonmi prírody a celého vesmíru. A práve preto, že mala tú smrť a svoj osud prijatý, bolesť necítila. Zrazu som uvidela múdrosť a hĺbku prírody v tej malilinkej myške a nasávala som ju od nej.

Pripomenulo mi to, ako keď ja sama v rozjímaní pracujem s bolesťou. Sadnem si napríklad s bolesťou hlavy na meditačný vankúš a pomocou techniky, ktorú učím aj vo vyšších ročníkoch UVŽ sa dostávam do rozšíreného stavu vnímania, prijímam bolesť a stávam sa ňou a ona sa vytráca. Inokedy sa stávam jej pozorovateľom a ona ku mne prehovára s odkazom pre moje pochopenie.

Keď prijmeme, že všetko, čo sa okolo nás deje, sa deje preto, aby sme niečo pochopili, teda, deje sa to pre náš osoh, a rozhodneme sa byť emočne nezainteresovanými, ale zato vášnivými pozorovateľmi situácie, podarí sa nám prísť k pochopeniu a tým aj rozpusteniu emócií a posudkov pochádzajúcich z rôznych zranení, či programov.

Mne túto príležitosť prezrieť priniesla Momo a odvtedy sa táto situácia nezopakovala. Nehovorím, že sa už nikdy nebude hrať s myšou predtým, než ju zožerie, ale možno už toto divadielko nepotrebuje byť súčasťou môjho vnímania.

Samozrejme, nechcem tento príbeh s mačkou vyvažovať s príbehmi rodičov, ktorí zažívajú silné emočné vypätie pri agresií svojich detí. Ale chcela by som Vás podobne ako sa to mne podarilo pozvať do role pozorovateľa. Do človeka, ktorý sa chce učiť, pochopiť a prijať, prečo sa to deje. Pamätám si výrok jednej autorky v jej knihe, ktorá pobádala rodičov, podporiť svoje kričiace či nadávajúce deti vetou: “Povedz mi viac, povedz mi všetko.” Dovoliť deťom doslova vybublať z amoku a potom nechať vytiecť pramienok poznania, prečo vlastne v nich tá agresia je. Možno sa rodičia dozvedia, že je to z dôvodu malej, alebo naopak veľkej pozornosti venovanej ich výrastkom.

Nepotláčajme emócie, nezatlačujme ich, zostaňme s nimi, staňme sa ich pozorovateľmi, vypočujme ich až kým neutíchnu a nevypovedia prečo tu sú. Samozrejme, nemierme ich na naše okolie, ale naopak, mierme našu pozornosť na ne a pomôžme s tým aj našim deťom.

Rozprávajme sa, komunikujme a hlavne vyjadrujme svoje pocity. Práve s deťmi to úžasne funguje, pretože oni túto zručnosť ešte nezabudli a budú schopné sa napojiť. Následne potom, ak to bude potrebné choďte s nimi do vedomého sporu, ktorému rada hovorím aj vedomé zmierenie. Tí, ktorí ste sa ešte neoboznámili s touto komunikačnou technikou, skúste začať vyjadrovaním svojich pocitov a možno rozhovor samý vás povedie troma otázkami vedomého sporu, ktorý pomáha rozkľúčovať, preliečiť a vyčistiť naše nedorozumenia, z ktorých môže prameniť agresia a iné prejavy.

Želám nám všetkým skoré prezretie našich posudkov, preludov a emócií, ktoré z nich vznikajú, aby nám mohlo byť dobre a aby sme boli v súlade. Pretože my za to stojíme. A ja vždy tvrdím, že nie je čas odkladať to, aby nám bolo dobre a boli sme v súlade. Preto dôverujme, že máme hodnotu, okolo nás sú len priatelia a učitelia, a všetko, co sa nám deje sa deje pre náš osoh.

Prajem všetkým, nech vám je dobre a ste v súlade.

S úctou,

Žubra