Naši predkovia Vianoce nepoznali. Preto nemá význam čaroslovne vykladať (hľadať pôvodný význam) toto slovo. Pôvod slova je nejasný a vraj sa začalo používať niekedy okolo 15. storočia.

Napriek tomu veľmi dobre poznáme slovo Veľnoc. Je to najdlhšia noc v roku, ktorá nasleduje po Kračúni, čo je zasa najkratší deň v roku. Je to čas, kedy sa končí svet. Mocná bohyňa Morena vo svojom chladnom náručí upokojuje život do nehybnej tíšiny. Svet Nav sa nadýchne a vtiahne do seba všetko, čo je dokonané, unavené alebo navyše. Počas nádychu Navu sa na okamih preženú vôkol zatratení, či poblúdení duchovia. Nikto nikdy totiž nevie, či po tejto noci príde deň. O tom rozhodujú len bohovia. Aj napriek tomu je to vzácna chvíľa, kedy máme mocnú príležitosť zmieriť sa s blízkymi, ako aj so svojimi sokmi a protivníkmi. Odpustiť všetky krivdy, vzdať sa závislostí. Samotní bohovia nám v tom pomáhajú. Naši predkovia sa na túto noc pripravovali, ako na smrť. Kontrolovali, či je všetko dokonané, či sú dlhy vyrovnané a všetky vzťahy zmierené.

Prečkať túto noc je pre láskavých mierumilovných ľudí – hračka. V kruhu najbližších, či sami v tichu si užívajú pokoj bohov. Naopak, pre bojachtivých, či naplnených krivdou, zášťou je táto noc plná desu a nočných môr. Blúdiví duchovia, ktorých počas nádychu Navu vytiahlo z ich skrýš, priam hľadajú zatrpknuté duše, aby sa vyživili na ich hneve, zúfaní, smútku, či nenávisti. 

Kto prežije túto noc (cca 21.12), môže s nádejou spievať Koledovi (meno zimnej svarogovej tváre – slnka), pretože už na tretí deň od Veľnoci (24.12.) badať, ako sa vracia a prináša nádej na nový život.

Kto neprekoná svoju zatrpknutosť, krivdu, či zášť, temnota, ktorú v srdci počas Veľnoci cítil, zastrie jeho srdce aj po zvyšok celého roka a budúcu Veľnoc sa jeho zúfanie prehĺbi.