Ležím v posteli a čumím do tmy. Viem to. O chvíľu to príde. O malý moment už budem vedieť, čo sa deje po smrti. O 10 sekúnd totiž umriem.
Desať… Deväť…
Mám trochu strach. Neviem totiž, čo sa mi stane. Bude to zástava srdca? Dýchania? Alebo len strata vedomia? Bude to bolieť? Bože, len nech to nebolí! Bolesť vôbec nemám rada.
Osem… Sedem…
Tiež mi je smutno. Všetko, čo poznám ostane tu. Nemôžem si so sebou vziať vôbec nič a hlavne nikoho. Na „druhú stranu“ pôjdem úplne sama. Bez rodiny, priateľov. Ani som sa nestihla rozlúčiť a dosť ma to štve.
Šesť… Päť…
Čo príde potom? Ocitnem sa v niektorom z nebí? Alebo sa celé moje ja rozplynie v ničote na miliardu malinkých kúskov? Aké to je, keď mizne „JA“?
Štyri…
Nie – nie – nie, kašlem na to! Ja dnes radšej nebudem umierať. Nechajme to na inokedy, toto sa mi vôbec nepozdáva. Odložme to, o nič nejde. Pár mesiacov… Rokov… Čo na tom záleží? Čím neskôr, tým lepšie sa pripravím, no nie?
Tri…
Kurník, nejde to… Neviem, ako to odložiť. Neviem, koho mám presvedčiť, uplatiť alebo zavraždiť… Nikto tu nie je…
Dva…
Ok, kľud… Nemôže bo byť také hrozné. Umieranie sa deje už miliardy rokov. Musí to byť fakt vymakaný proces. Profesionalita v tejto oblasti musí prekvitať. Ľudia, zvieratá aj veci umierajú každý deň. Tie roky praxe musia niečo znamenať! Takže určite to bude perfektný zážitok. S fanfárami, oslepujúcou žiarou, láskavými bytosťami… Vôbec sa toho nemusím báť, určite to bude super zážitok.
Jeden…
Určite tam stretnem rodičov. A nejaké tie celebrity. A možno budem vedieť lietať, meniť tvar! A cestovať v čase! Oh!
Myslím, že sa začínam tešiť!
Nula…
„OK, záverečná klapka, zmena scény! ŠVIHOM!“
Ocitám sa uprostred ulice. Ľudia sa presúvajú z bodu A do bodu B tak, ako každý blbý deň.
„Hm, no samozrejme!“ uvedomím si pár sekúnd pred ranným prebudením.
„Úplne obyčajná zmena scény. Čo iného by mohla byť smrť?“
