Zo svojbytnej pevnosti neprosperujeme len my sami, ale aj naše okolie. Veď kto by nechcel spolupracovať, či spolunažívať s človekom, čo sa do práce, či vzťahov púšťa z hlbín ticha svojej svojbytnej pevnosti, za cieľom tvoriť a tú tvorbu si užívať; kto by nechcel tráviť čas s človekom, ktorý si pravidelne vo svojbytnej pevnosti lieči a tým zušľachťuje svoju osobnosť; kto by sa nechcel oddať do spolutvorivosti s človekom, ktorý má svoje hranice, pozná mieru svojej rozvahy síl a možností, pozná svoju vôľu, je pravdivý a to preto, lebo má istotu, že má kam ísť.

Kto by nechcel mať za partnerku, partnera, či rodiča človeka, ktorý prichádza zo svojbytnej pevnosti oddýchnutý a vyživený, ľahší o batoh starostí, boliestok a rán, kto si je istý samým sebou a my nachádzame oporu a zároveň slobodu a bezpečie v prejave medzi korytami jeho stanoveného rámca.

Možno si teraz niektorí rodičia povzdychnú, ale kde na to vziať čas a priestor pri deťoch a ako si ho ustáť? Čas a priestor sa vždy vytvorí, keď my si ho ustojíme sami pred sebou, keď my si dovolíme pripustiť, že svojbytnú pevnosť potrebujeme a sme rozhodnutí ju mať. Viera stanovuje védu (pamätáte 6.vyučovací deň RS?). Ak to dokážeme, nebudeme zo svojbytnej pevnosti ťažiť len my, ale práve najmä tie naše deti, s ktorými nebudeme tráviť čas, lebo je to našou povinnosťou, ale po nájdení nášho ticha sa budeme na ne a dobrodružstvá každého druhu s nimi tešiť.

Po poliečení si rán z vlastného detstva, či tých vyplývajúcich z rodovej línie, pobytom vo svojej svojbytnej pevnosti, prestaneme zranenia automaticky odovzdávať ďalej, či svojim chovaním ich spôsobovať našim ratolestiam a rovnako tak môžu naše deti zažiariť svojou živelnosťou v našich pevných hraniciach a nevylejú sa z nich, lebo my vieme ako si ich zdravo a bez ublíženia iným ustáť. Zároveň, deti sú ako špongia a nasávajú úplne všetko, čo sa okolo nich deje v rámci tvorenia, či netvorenia si svojej pevnosti podľa maminky a ocka.

Dieťa, ktoré cíti silnú a stabilnú pevnosť svojich rodičov a je ešte stále malinké a usadené v ich emočnom poli nie je ohrozené okolím, môže sa oprieť o silu prameniacu zo svojbytnej pevnosti svojich rodičov. A zase, dieťa, ktoré už vystúpilo z emočného poľa svojich rodičov a podľa ich vzoru si tvorí svoju svojbytnú pevnosť sa vo veľkom svete nestratí. A prečo? – lebo má kam ísť.

O tom ako si zdravo a láskavo obhájiť hranice svojej svojbytnej pevnosti sa dozvieme na vyučovaní v druhom ročníku druhého semestra emočného tela v dni ako si obhájiť hranice svojho súkromného priestoru.”

S úctou, Žubra za emočné telo v dni ako si obhájiť hranice svojho súkromného priestoru.

#zubra #žubra