V plnej rozvahe sa nebojíme strácať, pretože vieme, že ak to k nám patrí, nemôžeme sa toho zbaviť, aj keby sme chceli. Zároveň sa nepachtíme po niečom, čo nedokážme získať, pretože vieme, že ak je to pre nás, nadobudnutie toho sa odvinie prirodzeným tempom, ktoré bude v súlade s našimi vlastnými silami i vôľou. V takomto živote nemáme dôvod na baženia, ani na obavy, či výčitky. V takomto svete. Spravodlivom, zdravom, rozvážnom. Je nám už jasné, že aj pocit dlhu patrí do iného sveta. Do toho unaveného. Pocit, že nám niečo chýba alebo prevyšuje vo svete, kde to z fyzikálneho hľadiska nie je možné, pochádza z dvoch prirodzených príčin. Pred tým, ako si ich vysvetlíme, pripomeňme si, že vesmír síce je v rovnováhe, no prebieha v ňom neustála tvorivosť. Tvorivosť je vlastne pohyb. Môžeme ho vnímať ako striedanie tlaku a ťahu, výkonu a skonu, činnosti a oddychu a (nezabudnem ani na mojich obľúbených „ítečkárov“) nuly a jednotky. Preto prichádza k subjektívnym pocitom pretlaku a podtlaku. Sú to však len dočasné stavy a vždy smerujú k vyrovnaniu, zmiereniu. (Už vieme, prečo je zmierenie jediný prirodzený cieľ všetkých sporných situácií?) Keď sa ocitáme na vrchole tvorivého pohybu, máme pocit tlaku, ktorý nás ženie vpred. Naopak, cesta z tvorivého vrcholu sa nám zdá ako pád či príťažlivosť priepasti, pri ktorej sa uvoľňujeme a klesáme na výkone. Všetky procesy majú tento vývoj a len intenzitou sa odlišujú. Ako už vieme, prejavom unavenej aktivity je agresia a prejavom unaveného oddychu je depresia. Nuž a prichádzame k prvej prirodzenej príčine pocitu dlhu.
1.) Hraničná udalosť
Je to vlastne prejav dokonania. Hranica medzi výdajom a príjmom, príjmom a výdajom. Túžba napiť sa je dokonaním spotreby vody v našom organizme. Túžba najesť sa a dokonca aj chuť po niečom konkrétnom je dokonaním spotreby obživy a dokonca v jej konkrétnej podobe. Túžba tvoriť je dokonaním oddychu a naopak, túžba po oddychu je dokonaním tvorby. Pokiaľ však pre svoju nepozornosť prestaneme rozvážne s týmito striedajúcimi silami pracovať, zanedbáme ich správne načasovanie, prichádza pocit dlhu:
a. bolesti svalov po nadmernej práci
b. chronická únava pri dlhotrvajúcom preťažení
c. uletené nadšenie po dlhej pasivite
d. nátlakové unáhlené rozhodnutia po prehnanej opatrnosti.
Aj z týchto na prvý pohľad „ľahkých postihnutí“ sa dá vyrobiť riadny problém. Dokonca tak silný s bleskovým vývojom, že môže aj zabiť alebo veľkou mierou zničiť, či skomplikovať život. Vo väčšine sa však dá rýchlo rozpoznať a tým pádom aj ľahko napraviť. Hraničnou udalosťou je aj stretnutie s okolnosťami, ktorých kmitočet sa odlišuje od nášho vnútorného. Akou mierou, záleží len od nás. Každý máme jedinečnú škálu kmitočtu vlnenia, s ktorým sme schopní sa stretnúť bez výrazného rozrušenia. Mimo tejto škály nás okolie výrazne unavuje. Nesmieme zabudnúť, že ladenie sa s prostredím prebieha neustále a práve citové rozrušenie z vlnenia okolia môže byť pre nás hraničnou udalosťou, ktorá nás presmeruje mimo zónu ohrozenia túžbou odísť (zo spoločnosti „pod našu úroveň“) alebo odporom vstúpiť (do krčmy nabitej agresiou) do daného priestoru.
Druhá príčina môže mať tiež prívlastok prirodzená, ako sme uviedli, no zanedbaním jej ošetrenia už vznikajú dlhotrvajúce alebo trvalé následky, ktoré sa naprávajú pomaly a dlho alebo rýchlo a nebezpečne.
2.) Zranenie
Zranenie citového poľa nie je vôbec taká katastrofa, ako sa na prvý pohľad zdá. Pomôžme si opäť podobenstvom s telom. Na turistickom výlete si do batoha asi každý z nás pribalí aj nejaké tie nástroje prvej pomoci na odreniny, otlaky, rezné rany a podobne. Dokonca niektorí pozornejší rátajú aj s cudzopasníkmi a majú pribalené náčinie na vytiahnutie kliešťa aj na dezinfekciu. Už som videl aj ľudí, ktorí rátali s pokazeným žalúdkom a v balíčku mali živočíšne uhlie. Chceme si tým povedať, že drobné zranenia tela akosi patria k fyzickému výkonu. Aj naše citové pole podlieha takýmto drobným rankám a prirodzene vlastnými prostriedkami si ich aj dokáže preliečiť. Občas mu však treba pomôcť aj nejakým nástrojom zvonka. Každý posudok, obvinenie, kritika, poučovanie, zahriaknutie, zahanbenie sú tŕňmi, skalkami, ostrými konárikmi číhajúcimi v okolnostiach. Niektoré odrazíme pevnou hranicou nášho sebavedomia, no iným sa podarí preniknúť hlbšie. Čím skôr ich odhalíme, tým lepšie. Sú však také, ktoré si všimneme neskoro a potom síkame bolesťou, ako keď sa vyťahuje trieska spod kože po niekoľkých dňoch z hnisavej cysty. Horšie to je s infekciami, ktoré si spočiatku vôbec nevšimneme a dokážu nám spôsobiť vážne dlho liečené choroby. Podarí sa ich vyliečiť úplne, no sú aj také, ktoré zanechajú následky dlhšiu dobu a dokonca aj trvalé. Duševné zranenia, ktoré sa dlhšie neliečia, nakoniec začínajú mať vplyv aj na náš citový pohyb. Presne ako staré zranenie tela núti človeka krívať, nesprávne ošetrené zranenie duše privádza človeka k pokrivenému budovaniu vzťahov, vyhľadávaniu toxických závislostí, prepadu do domnienkového sveta a nakoniec úplnú stratu kontaktu so skutočnosťou. Takéto zranenia duše nazývame KRIVDY. Konečne sa dostávame k správnemu názvosloviu. Keďže sme si už viac krát a aj v tejto kapitole pripomenuli, že dlhy nemôžu jestvovať z fyzikálnych zákonov, aj pocit dlhu by nemal jestvovať. Preto, ak to chceme uchopiť prísne vedecky, môžeme hovoriť len o krivde, ktorá vyvoláva chorobný stav pocitu dlhu.
Cvičenie odpustenia
Odpúšťanie nie je cnosť. Nie je to ani prejav ušľachtilosti. Kto si odpúšťanie predstavuje ako obetavý čin, hlboko sa mýli. Odpustenie je najefektívnejší spôsob, ako podporovať vlastný rozvoj s čo najmenšou pravdepodobnosťou zranenia. Nemalo by to byť žiadne prekvapenie. Ak práve nastalo, je to len chybný výklad slova odpustiť. Odpúšťame totiž to, čo máme navyše, to, čo k nám nepatrí. Odpúšťame, čo nás zaťažuje, zraňuje nás, zdržuje, otravuje alebo iným spôsobom obťažuje naše napredovanie. Tiež prirodzene odpúšťame odpad, ktorý sme vytvorili vlastnou spotrebou. Pre veľmi konkrétnu predstavu skúsme rýdzi a zemitý príklad. Tvrdili by ste o sebe po dennej veľkej potrebe, že ste práve vykonali cnostný a obetavý čin? Naše črevo iste taký pocit má, tomu by sme azda dokázali uveriť, no iste sme už spoločne prišli na to, že kdesi sa stala chyba v postoji. Kde? Príliš veľa príkladmi a príliš dlho nás totiž kŕmili príbehmi o tom, ako sa ťažko odpúšťa. Hrdinami týchto príbehov však boli iba obyčajne narušené osobnosti zmietajúce sa v pasci závislostí a lipnutí. Ak sa ich príbehmi zasype pozornosť, vznikne dojem, že takáto narušená osobnosť je vlastne „normálna“ a mali by sme sa na ňu podobať. Začneme to skúšať a keď sa nám to podarí, vychovávame tak svoje deti a tie zasa svoje deti … až sa dostaneme do doby, že si vlastne nikto nepamätá iné vzťahy, ako tie závislé. Nuž a v tlupe závislákov každé odpúšťanie bolí, preto sa mu všetci vyhýbajú. Nakoniec začnú považovať jednotlivca, ktorý to dokáže za citovo chladného alebo svätého. Do takéhoto stavu sme sa dostali. Dúfam, že spolu z toho čoskoro vyviazneme. Potrebujeme k tomu však nový výklad slova odpustenie a hlavne aj nový postup.
V prvom rade si treba uvedomiť, že odpustenie, ktoré bolí je liečivý proces. Správne by totiž bolieť nemalo. Bolesť je príznakom, že sme to niečo mali už príliš dlho. Spomeňme si na ťažké vstávanie z gauča. Mladému športovcovi sa to stane veľmi zriedkavo a to už musí to ležanie skutočne prehnať. Jednoducho ležal na gauči príliš dlho a stŕpli mu údy. Veľa si z toho nerobí a napriek nepohodliu a sprievodnej bolesti sa napráva. Bolesť síce cíti, ale uvedomuje si jej liečivé účinky. Podobne sme na tom, keď pri cvičení rozťahujeme šľachy. Bolesť v nich je tiež príznakom straty pružnosti a vieme, že cvičenie tú pružnosť zasa obnovuje. Čím väčšiu bolesť pri cvičení, či zmene polohy cítime, tým sme prirodzene opatrnejší, no zároveň si uvedomujeme zanedbanie telesného pohybu a to sa dá nazvať chybným stavom, ktorý môže prerásť do choroby. Preto, ak chcem udržiavať svoje telo pružné a zdravé, cvičíme pravidelne a vyhýbame sa tak bolestiam. Pokiaľ necvičíme a chceme sa bolesti vyhnúť, postupne sa zmierujeme s čím ďalej, tým menšou pohyblivosťou až nakoniec stuhneme. Rovnako aj odpustenie treba predovšetkým cvičiť.
Vesmír je sústava, kde nič neprevyšuje a nič nechýba. Vždy k nám prichádza len to, čo potrebujeme a čo dokonalo, či už nepotrebujeme zasa odchádza. Toto pravidlo môžeme ešte zvýrazniť. Pokiaľ k nám niečo patrí, neexistuje sila, ktorá by to od nás oddelila. Pokiaľ k nám niečo nepatrí, neexistuje sila, ktorá by to s nami spojila.
Ako vyzerá tréning odpúšťania?
1. Pri ladení dovoľme partnerom prijať aj odmietnuť naše pozvanie a v prípade ich odmietnutia vykonajme plánovanú činnosť aj bez nich. Ak patríme k sebe do vzťahu, prirodzene a postupne sa prepojíme. Ak nie, prirodzene sa minieme.
2. Pri zdieľaní rátajme vždy so zlyhaním partnera tým, že sme pripravení padnúť. Príprava na pád alebo o umení padať si povieme v nasledovnej kapitole.
3. Pri dokonaní spoločnej tvorby si dovoľme vzájomne poďakovať a vykročiť vlastnou cestou. Ak vykročíme rovnakým smerom, vzťah pokračuje úplne bez námahy, ak nie, na tej našej nás isto čaká niekto nový.
Môžeme cvičenie samozrejme začať aj ľahšími zručnosťami:
● Nebojme sa strácať. Ak niečo stratíme, skúsme si položiť otázku ako a čím sa to dá nahradiť z toho, čo nám ostalo. Pokiaľ to nevieme nahradiť, skúsme sa bez toho zaobísť. Nezabudnime popriať nálezcovi, nech si to užije čo najlepšie. Skúsme takto pristupovať aj k veciam, ktoré sa nám pokazia a my ich už nedokážeme opraviť.
● Ak si plánujeme zadovážiť niečo nové, vyberme z toho, čo máme niečo, čo posunieme ďalej niekomu inému.
● Cvičme si obdarovávanie. Skúsme občas darovať aj niečo, na čom nám záleží, no dokážeme sa bez toho zaobísť viac, ako niekto iný. Dajme mu to a pozorujme, čo to v našom svete spôsobí.
● Skúsme odmeňovať niekoho za prácu, ktorú pre nás vykonal podľa toho, koľko by sme za ňu chceli my sami, keby sme ju robili. Ak by naša pláca mala byť nižšia, akú pýta daný človek, urobme si to radšej sami alebo sa skúsme zaobísť bez tej služby celkom.
● Skúsme za niečo, čo robíme my pre druhých pýtať dobrovoľný príspevok a pozorujme, či sme spokojní s tým, čo dostaneme. Ak nie, skúsme zistiť, prečo nás hodnotia menej, ako sami očakávame a napravme to.
● Dovoľme si zrušiť termín iba z dôvodu, že sa nám nechce.
● Skúsme vnímať prekážky ako príležitosti na zastavenie a zamyslenie. Idem správnym smerom? Naozaj tam mám ísť? Nie je náhodou aj iná cesta alebo možnosť ako to dosiahnuť? Nemám ísť náhodou niekde inde? Čo keď práve toto miesto, kde som sa ocitol/a je to, kde som sa ocitnúť
mal/a?
● Skúsme zdržovanie prijať ako príležitosť preveriť, či sme pripravení na to, kam sme sa vybrali. Máme všetko? Nezabudli sme na niečo?
Môžete si byť istí, že keď raz začneme s týmito cvičeniami, budeme ich sami dopĺňať. Každé takéto cvičenie totiž otvára dvere k poznaniu správneho hospodárenia s našim majetkom aj životnou silou. Možno sa aj urehoceme, keď zistíme, ako ten vesmír jednoducho funguje. S ľahkosťou budeme púšťať a rovnakou ľahkosťou zasa nadobúdať. To je čarovné tajomstvo neustálej tvorby stvoriteľa.
Autor textu: Leri Švec
