Túto užitočnú zásadu môžeme použiť aj v bežnom živote..

napr. poviem dieťaťu: “Uprac si izbu.”

Ako by som zareagoval, ak by mi manželka povedala: “Uprac si skriňu.”?

Stáva sa to a moja odpoveď je zvyčajne replikou z divadelnej hry Človečina od S.Štepku:

“Je to moja skriňa a ja si s ňú móžem robiť, čo sťem.”

(v pôvodnej verzii je namiesto slova “skriňa”, slovo “mama”…)*

alebo

“Nech ju uprace ten, komu to vadí.”

(Ženatí muži, asi viete, ako to, aj napriek našim revoltám končí… )

Používanie tejto zásady ma cvičí v rešpekte.

“Nesmieš fajčiť.” Lenže pre daného jedinca je to prínosné. Zabudne na svoje problémy, psychická okamžitá pohoda má preňho vyššiu hodnotu, ako jeho budúci život, či zdravie… Je to jeho vec. Sú to jeho hodnoty a my už vieme, že na základe nemožnosti interpersonálneho porovnávania neviem povedať, že sú objektívne zlé. Zrejme má nižšie časové preferencie.

Tak si predstavím, ako by som prijal, ak by mi šiel niekto zakazovať môj koníček. Koníček je pre mňa prínosný, teda prostriedky, ktoré musím doňho investovať, majú pre mňa vyššiu hodnotu, ako iné statky.

Ako by som sa cítil? Rešpektoval by som to? Zmieril by som sa s tým, že mi niekto zakázal môj koníček a prestal by som s ním? Alebo by som odpovedal: “Prepáč, ale čo ťa je do toho?”

Táto zásada sa dá použiť aj celospoločensky.

“Henten je bohatý, mal by sa so svojim majetkom podeliť.”

Zvyčajne je autor tejto myšlienky rádovo bohatší, ako človek v Sudáne, či Zaire. Ak by teda nerešpektoval, že by sa mal podeliť s niekým v Sudáne, potom sú jeho slová iba výkrik do vetra.

Bohužiaľ, ak ich je dostatočne veľa, ak si zvolia v štáte do parlamentu zástancov tejto myšienky bývajú dôsledky fatálne. A paradoxom je že ani nie tak pre tých “bohatých”, ako pre tých “chudobných”. **

Alebo:

“Majiteľ firmy by sa mal podeliť so svojim ziskom”

Jeho zisk je jeho plat. Tak sa sám seba spýtam:

“Delím sa ja so svojim platom? Bol by som ochotný sa s ním deliť?”

Ak si odpoviem “áno”, môžem sa s touto požiadavkou otočiť na majiteľa firmy.

Zvyčajne však nastúpi ego so svojou obhajobou: “Ja nemám taký plat, aby som sa mohol s niekým podeliť, ale on má.”

To ale nevieme. Možno si chce kúpiť jachtu tak, ako si ja platím paušál na telefón. On dokáže bez jachty žiť presne tak, ako ja bez telefónu.

Ale môže to byť aj naopak. Ak ja parkujem na parkovisku vždy medzi čiarami, môžem potom požadovať toto isté aj na niekom, kto zaparkuje krížom.

Či to bude akceptovať, je už len jeho nastavením.

Slováci na to prišli už stovky rokov pred touto mojou úvahou. Ich poznanie je skryté v porekadle:
“Zameť si pred svojim prahom.”

Pred nejakou požiadavkou je preto dôležité, až zásadné, spýtať sa samého seba, ako by som ja reagoval na takúto požiadavku.

Naozaj to pomáha, verte…

*-nezachádzajme do podrobností pravidiel slobody, že izba môjho dieťaťa, je v skutočnosti moja izba, lebo sa nachádza v mojom dome. Pre odkaz tejto úvahy je to irelevantné

**-prečo regulácie tohto charakteru ublížia viac tým, ktorí majú z toho, podľa pôvodného zámeru profitovať si môžeme povedať niekedy nabudúce

Autor: Vlastimil Švec