„A sú tie príbehy podľa skutočnosti? Stalo sa to?“
„Jasné, že sú. Teda aspoň myslím… Či?“
Pohľadom zablúdim do boku. Budete sa smiať, ale ja fakt netuším, či sa stali tak, ako si ich pamätám.

***

Čítam príbeh spred roka a zisťujem, že mi to chronologicky nesedí. Časť príbehu sa stala, keď som chodila na strednú. Ďalšia prebehla až keď som pracovala. A táto myšlienka… Hm.. Tá ani nie je moja. Pred týždňom mi ju Facebook vyhodil ako spomienku na zdieľané motto. Ach, a to som na ňu bola taká hrdá!

„Kurník, ale to je prúser! Čo to mám s pamäťou?“ Som tak trochu zdesená a po rozume mi behá mamina diagnóza – Alzheimer…
„Nemám ísť k lekárovi? Pre istotu? Och, zas ma pošle na turné po špecialistoch! Toto sa mi veru nechce absolvovať! Radšej si spravím si test z internetu. Nie je nič lepšie, ako kvázitest z netu. Na ukľudnenie stačí. Ok, tu ho máme, poďme na to!“

O desať minút som už vychechtaná. Pamäťový test mám na plný počet, je to v poriadku. Ešte to môže byť únavou. Človeku sa popletie pár vecí, keď má toho veľa… Ale až takto? Bola som si istá, že to prebehlo tak, ako si pamätám. Ako je to možné?

Googlim ďalej. Nachádzam články o tom, že ľudská pamäť nie je stroj. A ako veľmi môže byť ovplyvnená emóciami.

„Chválabohu, som normálna!“ teším sa ako šteňa s dvoma chvostami, ale zároveň…

Zamýšľam sa nad tým, čo to vlastne znamená. A čím dlhšie premýšľam tým viac mám pocit, že kus môjho života niekto zhltol. Akoby sa niekto iný prehrabával v mojom mozgu a rozhodoval o tom, ktoré spomienky ostanú a ktoré nie. Ktoré skombinuje, ktoré nechá na pokoji. Ktoré prekrúti, oseká, skráti, dorobí, zdeformuje…

Predstavujem si malú potvoru s nožnicami nad haldou filmových kotúčov. Vyťahuje z nich filmy a neľútostne ich cvaká na kusy hlava-nehlava. Táto predstava ma dosť nasiera:

„Ech, Ty paskuda! Čo to stváraš s mojimi spomienkami?“

Malá potvora sa s úľakom otočí, zamrzne s nožnicami roztvorenými dokorán. Chvíľu mi s údivom hľadí do tváre a potom zrazu – no prisámbohu! Všetko jej vypadne z rúk a rozbehne sa ku mne. Z očí jej srší radosť z toho, že ma vidí naživo. Chce si overiť, či som to naozaj ja a vrhne sa na mňa so živelnosťou malého dieťaťa.

„Konečne si tu! Poď! Poď! Ukážem Ti, čo som vyrobila!“ Ťahá ma k halde filmových ústrižkov a tvári sa nadšene. „Aha!“
„Oukej,“ snažím sa spracovať toľké nadšenie. „No, to je… Pekný… Bordel…“
Pozriem sa potvorke do tváre a vidím rozchichotané očká. Zjavne ešte čaká pochvalu. Prenesiem pohľad znova na tú haldu plastu. „Čo to je?“
„Spomienky. Robím Ti celoživotný film. Bude to trhák! Vystrihla som všetko, čo sa nedalo použiť, nakombinovala som suuuper scény, vyrobila nejaké akčné. No ver tomu – fakt to bude trhák!“
„Trhák,“ zopakujem užasnuto. Začínam chápať, o čo tej malej potvorke ide. Proste mi vyrába celoživotný film. Dáva ho dokopy tak, aby mal zmysel. Aby bol zábavný. Aby to bol trhák.
Zaleje ma vlna dojatia.
„Tak to je teda bomba!“ pochválim potvorku. „Chcem ho vidieť, poďme si ho pozrieť!“
„Ešte nie je hotový,“ okúňa sa.
„Nevadí, dorobíme ho spolu.“