Vnútorne cítim, že sme vstúpili do VEKU TELA, v ktorom silno budeme vnímať jeho dôležitosť.
Neviem, ako vy, ale ja od malička som bola vedená skôr k rozvoju intelektuálnej časti mojej osobnosti. Vynikala som v jazykoch, matike, potom jednotkárka v pracovných veciach. Eurofondy, dane a platby za ne. Stále v hlave. Toto treba, hento a tamto. Termíny boli moja droga.
Jeden skončil, našiel sa ďalší. Aj vy to tak máte?
TELO? “Až keď…” (dokončím, vrátim sa, upracem….)
Našťastie tento vzorec už postupne rozpúšťam. Ale je to makačka.
A to nehovorím, ako som sa cítila neschopne, že moje kamošky zo seminárov mali astrálne zážitky, duchovné vystrelenia, labzovanie po iných svetoch… a ja NIČ! Furt len v tom tele.
Mám pocit, že konečne na sklonku tridsaťtrojky som pochopila, že toto je moja životná téma. Držať sa pri zemi, objavovať RADOSŤ z pohybu a užívať si najviac to najhmotnejšie – TELO, ZEM a VODU.
Že mojou témou je dostať do rovnováhy MYSEĽ, TELO a DUŠU.
A mám pocit, že takto to máme mnohí.
U mňa hlavne teda skrotiť tú myseľ.
Po tom technologickom boome, kedy sme naše zadky prilepili o kancelárske stoličky a myseľ zapratali excelovskými tabuľkami … je ČAS na zmenu a nové priority.
Čas dať fyzickému TELU maximálnu dôležitosť, priestor a pravidelnú starostlivosť.
Čas opäť si zvedomiť, že POHYB JE ŽIVOT… a život je pohyb.
Čas konečne zaradiť SEBA do diára.
Čas prijať fakt, že ako sa k svojmu TELU správam, také výsledky žnem.
Toto obdobie je vekom pre TELO. A ukazuje sa nám to na všetkých frontoch. Osobných, spoločenských i politických… veď vy viete…
Tak otvorte BUNKY, pretože prišiel VEK TELA!
