Rozcuchané vlasy, zalepené oči, svaly ešte stuhnuté po dlhom spánku. Natiahnem ruku, potiahnem šnúrku – a je to tu. Žalúzie sa poslušne rozostúpia a odhalia východ slnka.
„Ahoj, svet!“
Môj starý rituál. Pozdraviť svet, tešiť sa na to, čo sa tam vonku dnes udeje. Tam, za oknom.
Vo vnútri sa nedeje vôbec nič. Štyri steny, večný bordel, denno-denná nezáživná, otrepaná rutina. Nuda. Dokonca aj čas tu stojí. Trištvrte na šesť niekedy trvá aj pol hodiny:
„Koľko je hodin?“
„O desať trištvrte…“
„O päť trištvrte…“
„Trištvrte…“
„Päť po trištvrte…“
„Desať po trištvrte…“
No nie je to na zbláznenie?
„TRIŠTVRTEEE!“
Ale tam vonku – to je iná káva. Tam to totiž žije. Sú tam ľudia, úrady, mestská doprava, akcie, obchody a samozrejme akcie v obchodoch. Tam za oknom sa to hemži, hmýri, točí a fičí. Človek sa nestíha nudiť. Čas tam beží jedna radosť. Ak máte chuť žiť, rozhodne treba ísť von!
Jedného dňa sa ale stalo čosi strašné. Dokvitla korona a s ňou desivá myšlienka: „Trištvrte už bude trvať naveky!“
Prvé ráno lockdownu roztiahnem žalúzie, pozdravím svet, a on? Ticho… Žiadny ľudský pohyb… Na chrbte ma mrazí vízia katastrofy…
“Och, chválabohu, – niekto venčí psa, nebude to také hrozné!”
V tom ma hrklo:
To vážne? Naozaj môj život teraz bude závislý na niekom, kto venčí psa? TOTO je to, na čo sa budem tešiť každé ráno? Okolo tohto sa budú točiť moje myšlienky? Zmysel môjho života? Celé moje ja? …a bolo to vôbec niekedy inak? Čo je vlastne také dôležité za tým zázračným oknom?
Nič. Za tým oknom je dôležité len to, čo práve potrebujem. Niečo si vymyslím a vonku si nájdem všetko, čo potrebujem k realizácii. To, čo sa deje vonku, vyjadruje to, čo potrebujem tu, vnútri. Nie medzi 4 stenami. Ani medzi pol a trištvrte. Ešte hlbšie. Tu, niekde uprostred mňa by tiež mali byť nejaké žalúzie. No jasné, TU SÚ!
Tak poďme na to, možno sa mi týmto činom podarí zmeniť aj ten svet vonku:
„Ahoj, svet!“
Autor: Veronika Mistríková
Facebook Veronika Mistríková – Premeny: https://www.facebook.com/groups/3414729208650444/
