V záhrade mám zasadenú hortenziu. Keď som ju priniesol z obchodu mala sa celkom k svetu, zasadil som ju na miesto, ktoré som je starostlivo vybral. Keď si uvedomila, že už nie je obmedzená kvetináčom začala pekne rásť a kvitnúť. Po asi dvoch rokoch som si všimol, že nie je niečo v poriadku.

Na jar nahodila síce puky, ale nové listy boli krehké a mali nezdravú žltú farbu. „Čo sa to deje? povedal som si toto nie je s kostolným poriadkom. Pozrel som na internet a zistil som, že na príčine môže byť nedostatok železa. Tak prebehol ďalší rok a ja som s tým nič nespravil.

Na ďalší rok na jar sa situácia opakovala a ja som sa konečne rozhodol zakročiť. Kúpil som tekuté železo a hnojivo pre hortenzie. Pravidelne som hnojil a raz začas aplikoval železo. Rastlinka sa pomaly začala zviechať. Prišla zima a s ňou vegetatívny pokoj.

Na jar som zažil prekvapenie, puky na rastline boli mocné a naliate, neskôr sa z nich rozvili silné a veľké sýtozelené listy. Staral som sa ďalej a rastlina zakvitla bohatými a veľkými kvetmi.

Tak to býva aj s nami, ľuďmi, žijeme si svoj život, normálny, veď tak žijú všetci okolo nás. Je samozrejmé posudzovať, ohovárať, bojovať v tomto svete. Veď sme sa naučili, že sa musíme presadiť inak nás druhí prebijú. Čo si neurvem pre seba to získa druhý, svet je nebezpečné miesto, ešte aj partner je proti mne…

Začneme postupne chradnúť, vzťahy okolo nás sú čím ďalej kratšie a toxickejšie. Prichádza únava, prehry, už nevládzeme bojovať. Do našich životov sa vkradla faloš, neúprimnosť aj my sme si nasadili rôzne masky. Masky manželiek, manželov. priateľov, masky rodičov, zamestnancov či vedúcich. Dennodenná pretvárka, už ani netušíme kto sme, prečo sme tu, kam kráčame…

Žijú tak všetci, ako to dávajú?

Všeliako, niektorí rezignovali a prijali, že už sa nič nedá urobiť, niektorí sa izolujú a žijú si sami pre seba. Horšie je ak prepadnú rôznym závislostiam na rôzne látky či konania. Dôsledky môžu byť hrozivé, veď stačí si zapnúť telku. Je to stav stagnácie, únavy, prežívania, živorenia.

Našťastie je mnoho takých, ktorí sa ešte  nezmierili s prehrou, niekde v ich hĺbke seba sama klíči nádej na zmenu.

Áno takých ľudí stretávam na Univerzite vedomého života, keď sa prihlásia do štúdia Rozpoznania skutočnosti. Na začiatku sú niektorí nesmelí, uzavretí, napätí. Postupne sa ale začnú meniť, uveria, že by si mohli pomôcť. Začnú sa otvárať, zdieľať, osmelia sa. Po čase uveria aj tí neveriaci Tomášovia.

Tým to len začína, menia svoje názory a postoje na život, učia sa naprávať svoje vzťahy a nové budovať už z rozvahou. Zisťujú aká je ich hodnota a už vidia aj tú v druhých ľuďoch okolo seba, skúšajú sa zmierovať a nie vyhrávať. Na konci roka sú už úplne iný, sebaistý, samostatný.

Rozkvitli v plnej sile ako moja hortenzia. Milujem svoju prácu.

Autor: Joli Litvaj