Počas dnešného doobedia sme mali pravidelné vzdelávanie učiteľov. Cez prestávku som vyšiel von na slniečko natiahnuť sa a vyvetrať. Jar už začala vravím si. 

Myšlienkami som zablúdil na poslednú hodinu keď som vyučoval. Hlavou mi prebehlo zopár obrazov a dejov, v ktorých som videl celé to snaženie našich žiakov náuku uchopiť. Prečo je to také náročné vravím si, veď celá náuka jedného dňa sa dá zhrnúť do pár viet. Rozum mi pracoval ostošesť. Pochopiť to nie je predsa problém, čo bráni prijať to do života. V tom mi to prišlo, cit, cit je problém. V predstavách som uvidel našich žiakov ako ľudí, ktorí sú nemohúci, ležiaci a v polosede, opierajúc sa o steny, ledva sa hýbajúci. Ich svalstvo bolo veľmi chabé, ba až žiadne. „Postavte sa!“, rázne som ich vyzval. Na očiach som im videl ako by chceli, ale odozva bola veľmi chabá, niekto pohol prstom, niekto perou, niekto rukou, nik nevládal.

Takto nejako vyzerajú naše citové telá, bez tréningu, zanedbané, zahriaknuté. Veď odmalička sme počúvali od okolia, že cítiť je slabosť, alebo city treba skrývať, lebo ich niekto ľahko zneužije proti nám. Takýchto a mnoho iných viet a napomenutí sme sa napočúvali v detstve a mladosti neúrekom.

A tak sme poslúchli, veď to robia všetci a odpojili sme sa od vlastného cítenia, preferovali sme rozum, veď treba sa učiť, niečo vedieť, nechceme skončiť pri lopate. Náš rozum je kulturista, atlét a cit sa stal mrzákom.

Ostáva nám jediné a to uviesť všetko na pravú mieru, začať sa zaoberať citom, nájsť si k nemu stratenú cestu. Ako trénovať? Učíme sa vyjadrovať čo cítime, vyjadrovať pravdu. Potrebujeme získať vlastnú skúsenosť s tým, čo sa bude naozaj diať keď ju vypovieme. To nás privedie postupne k momentu, kedy budeme schopný prepustiť rozprávky, ktorým sme uverili v detstve a mladosti, že cit je niečo čo treba skryť. Takto nám citové telo zmocnie a budeme schopní sa hýbať a vstať.