Toto motto je vždy platné. Nie vždy ale chceme prijať riešenie, ktoré sa naskytne. Alebo dokonca už neostane vlastne žiadne iné. Nachádzať riešenia je zručnosť o hľadania. A práve do hľadania sa nám častokrát nechce. V knihe “Maminka nekrič” som našiel, že hnev(a vlastne každá emócia) trvá fyziologicky 90 sekúnd, kým opadnú prvé vyplavené stresové hormóny. Všetko potom si už len predlžujeme rozhodnutím ostať nahnevaný.

Dokonca si sám spomínam, ako som sa raz zobudil a po “Dobré ráno” otcovi mi blysla myšlienka hlavou, počkaj veď sa na neho hneváš a už som sa aj zamračil a podľa svojho zvyku zmĺkol. Aké malicherné. Dôležité na tom je však to, že v tú chvíľu sa mi všetky riešenia ponúkali len zastreté tým hnevom samotným a nemohol som uvidieť nič viac, nič lepšie a už vôbec nie, že by som sa o tom s otcom porozprával.

Myseľ nám vtedy usporiadava nielen myšlienky, ale vyhodnocuje aj okolnosti podľa nášho súčasného stavu – hnevu. Aj to, čo dáva zvonku zmysel nevidíme. Aj preto priložený obrázok vyzerá groteskne. Že môj osobný chaos je v usporiadaní vesmíru naozaj malicherný a preto môžeme k nemu pristúpiť radšej tvorivo, ako v utvrdzovaní sa svojho vlastného postoja.

No a k postojom osobnosti sa pripája aj vonkajší postoj fyzického tela. Častokrát, keď preberám držanie tela s klientami, tak neveria vlastným zmyslom, že môžu mať tak voľnú chrbticu, odľahčené kĺby. Dokonca mi tvrdia, “to si ja nemôžem dovoliť” ale pocit ľahkosti ich napokon presvedčí, aby sa vracali skôr k flexibilnému postoju, ako strnulému.

Tak pomaly prichádza zmena vo všetkých postojoch.

Autor: Matúš Svinčák