„Veronika! To čo si zas pustila? Ďalší depresívny song! Zaspím pri tom!“
„Ale…“
„Áno – my vieme. Má perfektný text! Super. Teraz tam láskavo nahoď latino!“
No čo. Je to tak. Niektoré piesne sa na párty s priateľmi nehodia. Napríklad „Suicide Is Painless“.
Poznáte ju? Nie? Možno sa vám predsa len vybaví, keď poviem, že je to ústredná melódia seriálu M*A*S*H. Text napísal 14 ročný chlapec, pretože režisér potreboval, aby to bola „najhlúpejšia pieseň všetkých dôb“. Možno mám blbý vkus, ale mne sa fakt páči.
Pri tejto piesni mi trklo, že samovražda netrvá 10 minút. Niekedy trvá aj 100 rokov a prejdu si ňou úplne všetci. Každým rozhodnutím, úkonom, reakciou vytváram priebeh svojej unikátnej „samovraždy“.
Ako asi skončím, keď si budem celých sto rokov vyberať len hádky a konflikty? Pravdepodobne infarktom.
Budem kvôli práci ponocovať a nedoprajem si ani chvíľku odpočinku? Možno zaspím za volantom.
Nechám sa rozptyľovať myšlienkami, smartfónom alebo reklamnými plagátmi? Úžasná príležitosť pre nepozorných vodičov preniesť človeka na druhý svet.
Áno, morbídne, ja viem… Pohľady z druhého konca bývajú zaujímavejšie. Pozrime sa teda z opačnej strany.
Ako žiť, aby som zomrela s pocitom šťastia, naplnenia a vďačnosti?
Ako tráviť čas?
Čím tráviť čas?
Ako dlho?
Kedy?
Kde?
S kým?
Prečo?
Za čo?
Za koľko?
V čom?
S čím?
Na čom?
Vidíte svoj príbeh? Po čom vaše srdce piští? Je to tam už dlho?
Svoj zámer zrodenia si možno nepamätáme, ale túžba po jeho naplnení nám postupne oplieska o hlavu kopu príležitostí.
Hm… No nemáme my šťastie, že si z nich môžeme takto vyberať? Nie je to úplná paráda, môcť si určiť svoj príbeh vlastným výberom z tejto kopy?
Stačí nabrať odvahu a prevziať zodpovednosť.
