Dnes, mne nezainteresovanému, manželka pošepla o nových návrhoch zákona, ktoré počula prezentovať v rádiu. Ja v aute rádio nepočúvam, tak sa aspoň takto k informáciám dostávam. Šli sme práve oberať bazu na sušenie a len sme tak kecali. Tak som sa dozvedel, že sa pripravuje, alebo už bude za chvíľu účinný zákon, ktorý zruší odchod do dôchodku po 40 odpracovaných rokoch a že vraj sa do odpracovaných rokov nebude počítať ani vysoká škola, ani učňovské školy. Zhodou okolností som doobeda počúval p.Šichtařovú, českú ekonómku, ktorá zas hovorila o tom, že sa v Čechách počíta s odchodom do dôchodku od 75 rokov.

Celkom to sedí.

Ale prečo takýto dlhý úvod?

Desiatky ba stovky generácií fungoval systém troch grošov.

V jednoduchosti šlo o to, že v spriaznených rodinách fungoval systém, kde sa rodičia starali o svoje deti, o svojich rodičov a o seba. Preto tri groše. Jeden pre deti, jeden pre rodičov a jeden pre seba.

Zväčša to fungovalo hlavne preto, že sa jednalo o blízke osoby, ku ktorým ste cítili nejakú spriaznenosť.

Tento systém v oklieštenej podobe v podstate prebral štát.

Teda o deti sa nestará, zvyčajne to nechá na rodičov, aj keď záchrannú sieť poskytuje. Starostlivosť, alebo teda finančné zabezpečenie dôchodcov však prevzal úplne na seba*. V skratke je to teda o troch grošoch, kde dva ponecháva rodine, aby sa starala o seba a deti a jeden si berie, aby sa staral o dôchodcov. (V skutočnosti berie štát dva groše z troch ale to nie je podstata tejto úvahy, lebo ten jeden navyše nie je určený na podporu rodiny).

Vlády štátov teda počítali s tým, že jeden groš budú brať produktívnym ľuďom ako sociálnu daň a z tej budú podporovať dôchodcov a nazvali to “priebežný dôchodkový systém”. Teda človek si na dôchodok sporiť nemusí, pretože mu ho budú platiť produktívni ľudia (ďalšia generácia) cez štátny rozpočet.

Lenže, “chyba lávky”, ako sa hovorí. Stratili sa väzby. Teda prestali existovať v takej podobe, ktorá dokázala tento priebežný systém udržiavať v chode.

Produktívny človek teraz platí do štátu, lebo musí, teda rodinná spriaznenosť nie je podmienkou. Keďže je to povinné, bol by človek hlúpy, aby sa nesnažil na papieri znížiť zisk tak, aby platil čo najmenšiu sociálnu daň. Toto ale nie je ten hlavný problém, zamestnanci, ktorí túto možnosť nemajú zatiaľ plnia rozpočet vcelku v pohode.

Ten podstatný rozdiel je na výdavkovej strane a v tom, že ľudia sa dožívajú vyššieho veku.

Úrad, ktorý sa honosí názvom sociálna poisťovňa, no v podstate je to správca dane nemá na to, aby pokryl požiadavky výdajov. Sociálny systém, ak štát nič nespraví, v podstate krachuje. Či je to naozaj objektívny stav, alebo je to iba neschopnosť menežovať sumu peňazí, nie je predmetom úvahy. V podstate však existujú možnosti.