Stáva sa vám niekedy, že sa vďaka povinnostiam, vyplývajúcim z rodinných, pracovných, priateľských, či iných vzťahov, ocitáte v tak závratne točiacom sa myšlienkovom kolotoči, že nerozoznávate rozdiel medzi jednotlivými dňami? Zaspávate s myšlienkou na to všetko, čo treba spraviť, prípadne s kým si máte, čo vyjasniť a s tou istou myšlienkou sa aj budíte ráno, ba dokonca k vám tie myšlienky prehovárajú ešte aj uprostred noci, keď miesto vytúženého spánku hľadíte do plafónu.
Na ďalší deň potom vstávate do toho istého myšlienkového kolotoča, ktorý sa točí dookola bez pauzy ako obohraná platňa, akurát máte pocit, že tá vaša sa ešte k tomu zasekla v jednom bode a nie je v nej priestor na ticho. Priestor na ticho, keď jedna pieseň na vašej platni stíchne a nastáva moment jej spracovania, ukladania, trávenia.
Potom prichádza ponorenie do ešte väčšieho ticha, aby mohol prísť nádych, inšpirácia a tešenie sa na pieseň novú. Ticho na platni, kde je počuť len jemný praskot nárazu ihly na vinyl a tento praskot nám pripomína, že toto ticho nie je koniec, prípadne nuda, keď sa nič nedeje, ale že je to len ticho pred ďalším nadýchnutím, pred ďalším pretočením stránky, pred ďalšou činnosťou, pred ďalšou piesňou. Keby sme nemali ticho medzi jednotlivými piesňami na platni, nemohli by sme si žiadnu z piesní úplne užiť, nestihli by sme si žiadnu vychutnať, nemohla by žiadna doznieť v nás. Nevedeli by sme rozoznať jednu pieseň od druhej a tým by sme nezistili aká jedinečná každá bola.
Tak podobne je to s momentami ticha striedajúcimi sa s momentami konania v našom dni. Ticho je dôležité a potrebné rovnako ako noc medzi dvoma dňami, ako zimné obdobie pre medveďa, ako nádych veľryby nad hladinou, než sa ponorí do hĺbok oceánu, či ako načerpanie vody zo studnice do džberu na zaliatie záhonu, aby opäť zakvitol.
Dovoľme si tiež načerpať z vlastnej studnice a zalievať výživou naše projekty, povinnosti, či vzťahy. Nájsť si každý deň niekoľko, alebo aspoň jeden moment ponorenia sa do vlastnej studnice, do vlastného ticha, do vlastného zdroja. Či je to už formou meditácie, posedenia si pri obľúbenom čaji, ponorenia sa do vane s vodou, ponorenia sa do lesa, ponorenia sa do maľby, ponorenia našich rúk do hliny na spomínanom záhone, alebo na hrnčiarskom kruhu. V každom prípade by to mala byť činnosť, ktorá si nevyžaduje zapojenie našej mysle, kedy naša myseľ môže dospracovávať to, čo zachytila cez naše zmysly predtým, nechať to doznieť a potom len čerpať z ticha.
Pre mňa je tento moment spojením sa s mojím vyšším JA. Keď nechám svoju myseľ natoľko sa utíšiť, že mojou osobnosťou prevládne pôsobenie môjho Tvorivého Vedomia a je to potom moje Tvorivé Vedomie, čo mi prináša inšpiráciu a hnaciu silu do ďalšieho projektu, či činnosti. Vychádzam z energie Boha a nie mojej mysle. Výsledkom nášho prepojenia je, že sa nám darí. Že ja cítim súhlasný pocit, zažívam šťastie, veci mi idú od ruky, akoby sa diali samé a moje vyššie JA sa preJAvuje a tým sa napĺňa zámer môjho zrodenia.
Ale keď si nedoprajem toto ticho – keď nevstúpim do mojej svojbytnej pevnosti, tak sa stáva, že vykonávam všetky činnosti zo zdroja mojej mysle a nie zo zdroja môjho bytia, a tak plánujem, tlačím na veci, tlačím na seba a v podstate sa točím na jednom bode ako tá obohraná zaseknutá platňa. Aby sa mi tieto zacyklenia nediali, dovoľujem si pravidelne sa ocitať vo svojej svojbytnej pevnosti. Ale o pravidelnosti, či ďalších bonusoch a zmysloch, ktoré nám svojbytná pevnosť prináša sa dočítame už v nasledujúcich pokračovaniach.
S úctou, Žubra za emočné telo v dni Ako si obhájiť hranice svojho súkromného priestoru
#zubra #žubra
