Už sa Vám niekedy stalo, že ste povedali niečo, čo ste nemuseli? Alebo naopak, že Vám niekto vyčítal, že ste ostali mlčať? Sú chvíle, kedy sa čas zdanlivo zrýchli a my nestíhame vnímať všetky tie drobné detaily, ktoré sa v situácii nachádzajú. To sa stáva najmä vo chvíľach, keď prežívame rozrušenie. Podobne ako keď sa naše telo dostane do kontaktu s okolím. Niečo rozruší naše zmyslové receptory, cez ktoré k nám začnú prenikať informácie, ktoré následne vyhodnocujeme. Na základe nášho vyhodnotenia si spravíme obraz o tom, čo vnímame a podľa toho sa k tomu aj začneme správať.
Čo je tým spúšťačom? Strata bezpečia. Jednoducho sa začneme v situácii brániť. Na našu obranu používame obviňovanie alebo obmedzovanie druhých. Túto odvekú stratégiu prežitia sme zdedili a používame ju dodnes. Dokonca i prístup k učeniu máme založený na presviedčaní. Tento postup nám v minulosti možno dovoľoval prežiť, ale dnes je už zbytočný.
Čím sme pokojnejší, tým máme širší uhol pohľadu a čas plynie pomalšie. Stíhame toho vnímať viac. Sme pozornejší k svetu okolo nás a dokážeme pôsobiť s väčším nadhľadom. V takomto stave dokážeme svoje vnímanie preniesť aj na naše okolie a navrátiť tak sebe i blízkym stav bezpečia. Napríklad tým, že dokážeme odhadnúť, čo sa v tej chvíli povedať má a o čom sa má naopak mlčať.
Ako vravel Tomáš Akvinský: “„Bože, daj mi pokojnú myseľ, aby som prijal veci, ktoré zmeniť nemôžem. Daj mi silu, aby som zmenil veci, ktoré zmeniť môžem. A daj mi múdrosť, aby som rozlíšil jedno od druhého.“
