Už Vám niekedy napadla otázka prečo je kilogram diamantov drahší ako rovnaké množstvo pitnej vody? Prečo je príjem hasiča menší ako nejakej instagramovej hviezdičky a prečo špičkový chirurg zarába menej ako Messi? A prečo je vlastne na svete toľko nespravodlivosti a prečo vlastne bohatí bohatnú a chudobní chudobnejú? Alebo prečo sme vodo-inštalatérovi ochotní zaplatiť maximálne 10€ za hodinu, ale v prípade havárie aj tisícku? Za všetko môže Subjektívna teória hodnôt (STH) a Vzácnosť Zdrojov (VZ).
Čo to STH je?
„Hodnota statku* nie je určená žiadnou inherentnou vlastnosťou statku ani množstvom práce potrebnej k výrobe statku ale je to hodnota určená významom, ktorý jej pripisuje individuálny jedinec ako prostriedku na uspokojenie svojich potrieb.“ To znamená, že niekto je ochotný zaplatiť za nejaký statok napr. 100€ a niekto iný by tento statok nechcel ani zadarmo. Veľmi ľahko sa to chápe a vysvetľuje na umení, ktoré je veľmi subjektívne. Osobne by som za Picassa nedal ani cent, teda keby som ho nechcel opakom ruky predať. Naopak, niekto je zaň ochotný vyvaliť aj milióny a to napriek tomu, že ho nechce predať. Málokto sa tomuto rozdielnemu hodnoteniu Picassa čuduje. Zvyčajne sa to uzavrie vetou: „No, máme iný vkus.“ O niečo ťažšie sa to chápe napr. pri vzdelávaní, či pri platbe zdravotných úkonov, alebo pri poisteniach proti negatívnym dopadom. Aj tu však zapracuje STH spôsobom troška odlišnejším, ale postavenom na tom istom základe.
Obraz nekúpim (prosím, neberte do úvahy, pre tento myšlienkový experiment obraz ako dôvod investície), pretože estetická hodnota toho obrazu je pre mňa nižšia ako hodnota iného statku, ktorý si môžem zadovážiť za tie prostriedky, ktoré by som minul na obraz, alebo ak som lakomec, je hodnota pocitu že mám nejaké prostriedky v držaní vyššia, ako hodnota daného obrazu. Úžasné na tom je, že to každý môže vnímať inak. Nepoistím sa pre prípad choroby, ani úrazu, nepoistím ani svoj dom, ani iný majetok pre prípad živelnej pohromy, pretože okamžité blaho, ktoré dosiahnem minutím prostriedkov, ktoré by som inak minul na poistenie, má pre mňa vyššiu hodnotu, ako eliminácia možnosti, že sa niekedy v budúcnosti stane udalosť, ktorá by potrebovala krytie poisťovňou.
Ani v jednom prípade nie je možno kohokoľvek súdiť, pretože okrem nášho vlastného hodnotového rebríčka, nie je nič, podľa čoho by sme rebríček iného človeka mohli porovnať. Keďže nejestvuje žiadny etalón, tak ani o svojich hodnotách nevieme povedať, že sú objektívne správne. OK, poviete si, ale to ešte nevysvetľuje Messiho. Presne, pretože aj ja by som dal peniaze radšej chirurgovi, ako Messimu a keďže futbal nepozerám jemu by som nedal vôbec nič. (V prípade športovcov-verejne známych osôb, je to trošku komplikovanejšie. Nemusím totiž futbal pozerať, ale kupujem produkt, ktorého značka je na drese futbalistu a tak ho, aj keď nepriamo, platím).
Tu vstupuje do hry „Vzácnosť Zdrojov“.
Myslím si, že ak by sa sčítali všetky platy všetkých chirurgov na svete, že by dali vyššie číslo ako súčet všetkých platov všetkých futbalistov. Alebo všetky platy všetkých zdravotných sestier by boli zrejme vyššie ako všetky platy všetkých instagramových hviezdičiek. Samozrejme, nemôžem to tvrdiť s istotou, ale som o tom presvedčený. (Nie je mi známe, že by sa o toto porovnanie niekto pokúsil.) Proste Messim nemôže byť každý. Zdroj na Messiho je jeden, zdrojov na chirurgov je viac.
Možno ste čítali román Gróf Monte Christo, kde Edmund Dantes v snahe pomstiť sa, zavrie jedného zo zradcov do väzenia a za každé jedlo od neho vypýta desaťtisíce frankov. Či je to kura, alebo skyva chleba všetko jedlo a pitie má rovnakú cenu**. Zradca ochotne platí až príde o svoj majetok. Hodnota jeho života bola preňho tá najvyššia hodnota a zdroje jedla boli natoľko obmedzené, že bol ochotný zaň dať celý majetok. Prečo je teda kilo diamantov drahších ako kilo pitnej vody? Nie je. Tá otázka je totiž naschvál zle položená. Ono záleží na tom, kde a za akých okolností. Na Sahare, keby ste celá skupina už od smädu zomierali by vám nikto posledný liter vody nezamenil ani za 100 kilov diamantov.
Prečo sme teda vodo-inštalatérovi ochotní zaplatiť aj desať násobok sadzby, ak je havária? Nie, nie sme. Ak by na zavolanie ihneď prišli traja opravári do 10 minút, ani nám nenapadne dať viac. Ak ale dvaja za štandardnú sumu odmietnu, že je predsa Štedrý Večer, tak pri treťom už budete opatrnejší a spýtate sa ho, čo by stála hodina odlúčenia od rodiny pred Slávnostnou večerou aby Vám opravil prasknutý vodovod. Ergo ohodnotili by ste Zdroj, ktorý zrazu, vzhľadom na čas, začal byť vzácnejší. Výška sumy je potom daná Vašim posúdením hodnoty, ktorú musíte zaplatiť, oproti škode, ktorú by Vám prasknutý vodovod urobil a posúdením opravára, nakoľko si cení hodinové odlúčenie od rodiny počas Štredrovečernej večere.
A ak sa dohodnete, dobrovoľná výmena sa zrealizuje.
No a nakoniec: Prečo teda bohatí bohatnú a chudobní chudobnejú? Aj táto otázka je schválne položená zle. Za posledných X rokov ľudstva je v súčasnosti miera chudoby na svete najnižšia. Asi pred dvanástimi rokmi (ak sa nemýlim) bolo vo svete prvý krát, v meranej histórii viac obéznych, ako hladujúcich. Obezita je vyhlásená za civilizačnú chorobu.*** Obezita síce nie je mierou chudoby, alebo bohatstva, ale niečo predsa len predstavuje. (prečo by bol inak bohatý kapitalista vždy vykreslený ako tučný pánko z cigarou v ústach a cylindrom na hlave?)
Bohatí síce bohatnú, ale chudobní bohatnú spolu s nimi. Len pomalšie. Skúsim to vysvetliť. Predstavte si, že žijete v dobe bez chladničiek. Zrazu začne jeden človek chladničky vyrábať (pre jednoduchosť predpokladám, že výrobca je jeden). Ja si uvedomím, že chladnička je super a ak som ju kúpil zbohatnem. Prečo? Predpokladajme, že zarobím 1000€ a chladnička stojí 500€. Ak ju kúpim, znamená to, že chladnička má pre mňa vyššiu hodnotu, ako čokoľvek iné, čo by som si za tých 500€ kúpil, alebo aj väčšiu hodnotu, ako peniaze, ak by som si tie peniaze nechal na účte. Rozdiel týchto hodnôt je ZISK, ktorý zvyšuje moje bohatstvo.
Ak by to tak nebolo, ak by som teda nemal kúpou chladničky zbohatnúť, potom by som chladničku nekúpil. Ja som teda zbohatol o rozdiel hodnôt medzi jednou chladničkou a inými statkami, ktoré som si za tú sumu 500€ mohol kúpiť. Lenže ja nie som na svete sám. Na svete nás je povedzme 100. Každý jeden z tých 100, ktorý chladničku kúpi zbohatne o rozdiel hodnôt medzi chladničkou a inými statkami. Lenže, výrobca chladničiek je jeden a ten ale musí zbohatnúť toľko krát, koľko chladničiek sa mu podarí predať. Ak by si dokonca nechal na každej chladničke iba jeden cent a kúpi si ju 100 ľudí aj tak zbohatne 100-krát viac, ako jeden spotrebiteľ. Preto bohatnú bohatí rýchlejšie ako chudobní, ktorí síce pomalšie, ale bohatnú tiež. Že nie? Tak si porovnajte svoju triedu (v ktorej aktuálne ste) s tou istou triedou spred 300 rokov. Dúfam, že som zodpovedal všetky otázky v úvode, ak nie, píšte mi. Zároveň si uvedomujem nepresnosti v texte, a počas neho sa mi samému vynáralo niekoľko odbočiek a možností, ale na to by som potreboval väčší priestor. A či je svet nespravodlivý? Ako sa to vezme. Ak sa Vám nespravodlivý zdá, robte všetko preto, aby bol menej nespravodlivý ale iba s použitím svojich prostriedkov. Bez toho, aby ste iných nútili pridať sa k vám a znášať náklady za Vaše nápady, pretože: Iným sa nespravodlivý zdať nemusí.
Veľmi dôležitá poznámka: Existuje inštitúcia, ktorá túto krásnu teóriu spochybňuje a, popravde, čiastočne jej berie tú čistú logiku. Súčasný štát a štátne regulácie. (myslíte si, že by bol Gates taký bohatý, keby mohol od počiatku programovať Windows kto by chcel a predávať za čo by chcel? Kto prijal patent, kto zakazuje iným vyrábať a predávať patentované výrobky a kto stráži, aby nik, kto nemá patent nevstúpil na trh? Nie náhodou štát a jeho silové zložky?)
*-statok v zmysle čokoľvek, čo môže byť predmetom výmeny. Zviera, produkt, služba, emócia.
**-cena je vyjadrením hodnoty statku
***- áno viem, niektoré štúdie hovoria, že obezita je práve znakom chudoby v bohatých krajinách, pretože ľudia jedia hnus namiesto toho, aby sa stravovali. Iné štúdie to popierajú a dávajú to do súvislosti s tým, že bohatší ľudia majú viac času sa o svoje telo starať. Aj táto štúdia však bola popretá inou…
Autor text: Vlastík Švec
