V miestnosti vládne prítmie a cítim chlad.

Stojím otočená čelom k siedmim ženám s čiernymi šatkami na hlavách. Pozorujem ich mlčky. Vyzerajú staro, ako keby patrili do dávnej histórie. Niektoré sa usmievajú, ďalšie sa tvária vážne. Sťa by niesli na svojich pleciach všetky tie záťaže nášho rodu, pritom nie sú moje priame príbuzné.

Sedem žien, osem generácii. Ženy, matky, staré i prastaré matky, predstavujúce jednu krv. Tú, ktorá prúdi aj v mojich žilách.

Zhlboka sa nadýchnem a chlpy na celom tele sa mi zježia. Je čas…

Pomaly začínam otvárať ústa a rozprávať. Vety mi idú len veľmi pomaly. Slzy mi stekajú po tvári a v hrdle mám hrču veľkosti tenisovej loptičky. Neviem, ako presne znejú moje slová, ale cítim, že v nich je veľa bolesti. Takej, ktorú už nechcem nosiť.

Slová ako “problémy”,”boj” a “život v tieni”, myseľ nechápe. Veď mám luxusný život, tak na čo sa vlastne sťažujem? A predsa tam sú. Myšlienkové vzorce, ktoré neboli moje, a napriek tomu som si ich vniesla do života. Ovplyvňujú moje činy, myslenie, partnerský i kamarátsky život.

“Ženy nášho rodu. Ďakujem za život. Za to, že pred vami tu dnes a teraz môžem stáť. Vysloviť slová, ktoré mi zvierajú hrdlo. Darovali ste mi mnoho krásnych vecí. Ale aj takých, ktoré ste si nevedomky predávali z pokolenia na pokolenie. Ale nikdy vám neslúžili. Samé seba ste presvedčili, že áno. Že to tak má byť. Že žiť v tieni muža a potlačiť svoje sny je normálne. Že uzavrieť sa pred svetom vás ochráni.

Neviem, kde sa to začalo. Ale vnímam život ako boj. Ako boj o život. Že si všetko treba zaslúžiť a vyBOJOVAŤ. Že moju hodnotu určujú ostatní. Že na svete sú len problémy a povinnosti, ktoré treba riešiť.

Dnes tu pred vami stojím a z hĺbky svojho srdca púšťam to, čo mi už neslúži. Nepatrí mi to. Nechcem to! Odovzdávam to!

Neviem, ako vám ukázať, že ste krásne a slobodné. Ale verím, že počujete moje slová a vnímate ich silu. Rozhodnosť. Odhodlanie.

Ďakujem vám za všetko. Ale od tejto chvíle sa vedome rozhodujem žiť v radosti a slobode mysli. Vzdávam sa boja. Pretože si to dovoľujem tak žiť!”

Zhlboka sa pozerám do očí ženy, ktorá stojí predo mnou. Slzy, ktoré lezú po tvári, ma vyčerpávajú. Neustúpim, ani neuhnem pohľadom. Cítim úľavu, ale i zmätok a v pozadí strach.

Ženy snímajú čierne šatky z hláv na znak prečistenia. Trasú sa mi kolená a cítim tú liečivú silu. Mení sa vietor, mení sa postupne smer. A mením sa ja.

Aj takéto môžu byť konštalácie. Silné a liečivé, v bezpečí ženského kruhu.