Každá hádka má zmysel, ak sa snažíme pochopiť, čo nám v nej protivník chce povedať. V minulosti som sa im vyhýbala, lebo nikdy som z nich nevyšla s dobrým pocitom. Teraz už viem, ako na to, aby po hádke došlo k zmiereniu a všetci zúčastnení z nej mali dobrý pocit.

Takto sa nám to podarilo u nás doma v jednu obyčajnú sobotu. Vstala som skôr a oprala som modré veci. Deň vopred mi dcérka povedala, že keď budem prať modré veci, aby som jej oprala aj tepláky.

Po jej prebudení som otvorila izbu a zistila som, že na tepláky som zabudla. Táto situácia potvrdzuje, že náhody neexistujú. Vždy obídem všetky izby, či nenájdem špinavé prádlo v tej farbe, v akej idem prať. Teraz som obišla všetky okrem jej, inak by mi tie tepláky na stoličke udreli do očí. Malo sa to stať. Lebo prichádzala odpoveď na otázku, ktorú som si položila pred niekoľkými dňami.

Priznala som si chybu a dcérke som sa ospravedlnila. Ale zranenie si pýtalo vyliečenie a z úplnej banality sa rozprúdila hádka.

Dcérka (prudko zvýšila hlas): „Tak načo si sa to pýtala, keď si ich aj tak neoprala.”

Ja (snažila som sa o pokojný tón):„Neviem, stalo sa, urobila som chybu, operiem ich zajtra.”

Dcérka (pokračovala vo svojom nasadení): „To bude zase kedy, ja som ich chcela teraz.”

Ja (idem na to vedome, kontrolujem emócie): „Dobre, rozumiem. Kedy konkrétne ich potrebuješ
oprať?”

Dcérka: „Dnes.”

Ja:  „V poriadku, operiem ich dnes, tak ako som ti sľúbila, hodím ich so šedými vecami. Dohodnuté?”

Dcérka:  „Vždy sa hneváš, keď ti veci hodíme tesne potom, keď v takej farbe operieš.”

Ja:  „Už som ti povedala, že ich operiem.”

Dcérka:  „Ale nie, ty vždy … zopakované a zdôraznené.”

Ja (už som vo svojom emočnom lieviku a zvyšujem tiež hlas):  „Nekrič po mne, ja potrebujem vedieť aj v čom som dobrá. Takto zas zisťujem v čom som zlyhala, chcem už počuť aj niečo, čo robím dobre, lebo sa cítim ako neschopná, veď nejde o život.”

Dcérka (spomalila a stíšila sa):  „Dobre, hovoríš mi, že ťa mám upozorniť, ak mi na tebe niečo vadí.”

Uvedomila som si, že nejde o tepláky, ale dcérka mi chce naznačiť niečo iné.

Ja:  „Dobre, tak o čo ide, lebo ak by išlo o tepláky, tak by sme tu už po sebe nekričali.”

Dcérka:  „Že ma nepočúvaš.”

Zamyslela som sa, ako vedome položiť ďalšiu otázku. Nastalo ticho a vstal syn.

Syn:  „Už ste uvoľnili svoj hnev?”

Dcérka:  „Nie, ale ty si tu vždy privilegovaný, termíny tvojich skúšok si pamätá, mňa sa na moje 10-krát pýta, ty si Boh tejto rodiny.”

Ja:  „Dobre, rozumiem, čo mi chceš povedať. Pýtam sa vás teda oboch, lebo vás mám rovnako rada, čo mám robiť, aby ste sa cítili, že ste pre mňa ako deti rovnocenné.”

Syn:  „Pre mňa nič, ja som spokojný.”

Dcérka:  „Chcem aby si ma počúvala, keď ti hovorím niečo dôležité.”

Ja:  „Dobre, viem, že často riešim v hlave iné veci a počúvanie ma niekedy unavuje.”

Dcérka:  „Veď ja viem, ako ma počúvaš a niekedy mi to nevadí, lebo rada rozprávam.”

Ja:  „Môžeš ma upozorniť, keď mi budeš hovoriť niečo dôležité?”

Dcérka:  „Už som ťa aj upozornila včera večer a nezapamätala si si.”

Ja:  „Dobre, chcem to zmeniť, budem sa snažiť, len mi povedz, že je to také dôležité, aby som si to
zapísala do diára.”

Dcérka: „Dobre.”

Ja:  „Ďakujem ti, že si ma na to upozornila, lebo viem, aké to je, keď ma rodičia nepočúvali. Si pre mňa
veľmi dôležitá.”

Objali sme sa. Na tento konflikt spomíname s úsmevom. Dcérka ma vždy vopred upozorní, či ide len o zaujímavosť alebo ide o dôležitú vec, ktorú si pre istotu zapisujem rovno do diára.

A už sa dostávam k pointe. Prečo sme sa mali pohádať „kvôli špinavým teplákom“. Blízka príbuzná mi, pre mňa nepochopiteľným a zraňujúcim spôsobom, zrkadlila nerovnocennosť. Z môjho uhla pohľadu robí rozdiely medzi svojimi deťmi a vnúčatami. A tak som si položila otázky: Ktorú časť zo mňa mi zrkadlí? Kde sa takto správam? Kde robím rozdiely medzi deťmi? A tak som sa včas zobudila z ilúzie spravodlivej matky.

V minulosti bolo podobných náznakov nespokojnosti niekoľko, ale až po štúdiu v Univerzite vedomého života som dokázala túto informáciu správne uchopiť a hľadať riešenia.

Ivka.